Osobný príplatok je nenárokovou zložkou platu, ktorou príslušný nadriadený oceňuje kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť. Spravidla by sa tak malo diať, ak príslušník Policajného zboru plní svoje úlohy nad rámec svojich povinností, alebo ich plní vo vyššej kvalite ako ostatní príslušníci na rovnakej funkcii. Toľko na úvod k tejto zložke služobného príjmu.
Vzhľadom na spôsob, akým Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v poslednom období pristupovalo k otázke zvyšovania služobného príjmu, je dnes, asi viac ako inokedy, aktuálna otázka, či stráca príslušník Policajného zboru bez všetkého, po preložení na inú funkciu, nárok na osobný príplatok, keďže prax v Policajnom zbore je taká, že sa spravidla na novej funkcii osobný príplatok jednoducho neprizná, resp. odníme bez odôvodnenia.
Tento článok vychádza v plnej miere z rozsudku Nejvyššího správního soudu ze dne 19. 02. 2015, čj. 6 As 171/2014-46, kde ide síce o pomerne starý rozsudok, ale medzi príslušníkmi Policajného zboru nie je známy, hoc sa každého z nás do veľkej miery dotýka. Čiže článok nebudú žiadne vlastné úvahy, ale len zjednodušené zhrnutie rozsudku, ktorého plné znenie nájdete v linku na konci článku.
Na začiatok treba uviesť, že judikatúra súdov nemá v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Preto by sa súdy mali judikatúry pridržiavať, ak svojou argumentáciou v novom rozsudku dostatočne neodôvodnia správnosť odklon od rozhodnutí iných súdov. Tak isto judikatúra súdov Českej republiky, kde sa rozhoduje vo veciach, ktoré sú obdobne upravené v Slovenskej aj Českej právnej úprave, sa pomerne často používa na podloženie právneho názoru aj pred slovenskými súdmi. Zvlášť v oblasti správneho práva, kde sa slovenský i český právny poriadok riadi rovnakými princípmi a zásadami, je takáto judikatúra často obojstranne použiteľná, obzvlášť, ak sú vecné a logické argumenty, ktoré podporujú správnosť a spravodlivosť rozsudku aj v súlade so slovenským právnym poriadkom, či naopak.
Porovnajme si preto úpravu osobného príplatku na Slovensku a v Česku.
Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície:
„Policajtovi v stálej štátnej službe, okrem príslušníka Policajného zboru v stálej štátnej službe, s prihliadnutím na množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh, ich zložitosť a náročnosť možno priznať osobný príplatok pri zaradení
a) vo výkone do výšky 100 %,
b) mimo výkonu do výšky 70 %
súčtu funkčného platu a hornej hranice prídavku za výsluhu rokov.“
Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 361/2003 Sb. o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů:
„Osobní příplatek je nenárokovou složkou služebního příjmu, kterou lze ocenit výkon služby v mimořádné kvalitě nebo rozsahu. Rozhodnutí o přiznání, změně nebo odejmutí osobního příplatku musí být písemně odůvodněno.“
Obe úpravy, ako slovenská, tak aj česká sú v podstatnom totožné. V oboch prípadoch ide o nenárokovú časť služobného príjmu, ktorou sa oceňuje kvalita či množstvo práce a v oboch prípadoch sa takýto príplatok priznáva individuálnym správnym aktom, čiže v tomto prípade personálnym rozkazom, ktorý musí byť odôvodnený, tak pri priznaní, ako aj odňatí, zvýšení, či znížení osobného príplatku. Priznaním osobného príplatku sa však z nenárokovej čiastky stáva nároková čiastka služobného príjmu. Vzhľadom na veľkú podobnosť právnej úpravy osobného príplatku, som názoru, že uvedený rozsudok je minimálne argumentačne použiteľný aj pred orgánmi či súdmi na Slovensku, a preto si zaslúži našu pozornosť.
Opis sporu a rozhodnutie súdu nižšieho stupňa
Orgán I. stupňa (riaditeľ s personálnou právomocou) odvolal žalobcu (príslušníka bezpečnostného zboru – Polície ČR) zo služobného miesta vrchného komisára – odbor služby pre zbrane a bezpečnostný materiál, a dňa 01.01.2013 ho ustanovil na služobné miesto vrchného komisára služby kriminálnej polície a vyšetrovania, odbor hospodárskej kriminality. Súčasne mu bola započítaná doba praxe v rozsahu 25 rokov a 122 dní a nebol mu priznaný podľa § 122 zákona o služobnom pomere osobný príplatok.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a policajný prezident (ako správny orgán II. stupňa) rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu I. stupňa potvrdil. Žalobca toto rozhodnutie napadol žalobou podanou na Krajskom súde, kde sa domáhal jeho zrušenia.
Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného (správny orgán II. stupňa), že osobný príplatok nie je možné priznať, lebo popis služobnej činnosti na novom služobnom mieste je úplne odlišný od jeho pôvodného popisu služobných činností, ktoré žalobca vykonával do 31.12.2012, a nie je preto možné vychádzať zo záveru, že výkon služby na novom služobnom mieste bude žalobcom od začiatku plnený v mimoriadnom rozsahu a kvalite, ako to vyžaduje § 122 ods. 1 zákona o služobnom pomere. Žalobca naopak uviedol, žalovaný vychádza z predpokladu, že si nebude plniť výkon služby v mimoriadnom rozsahu a kvalite v zmysle § 122 ods. 1 zákona o služobnom pomere, a preto mal žalovaný, resp. orgán I. stupňa, ktorý žalobcovi osobní príplatok nepriznal, o odňatí osobného príplatku vydať odôvodnené rozhodnutie. Bez takéhoto odôvodneného a preskúmateľného rozhodnutia bol osobný príplatok odňatý v rozpore so zákonom.
Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu a argumentoval tým, že zo žiadneho ustanovenia zákona o služobnom pomere nevyplýva, že by v prípade odvolania príslušníka zo služobného miesta a jeho ustanovením na iné služobné miesto automaticky zo zákona dochádzalo k odňatiu už priznaného osobného príplatku. Pokiaľ by teda chcel správny orgán v súvislosti so zmenou služobného miesta zmeniť výšku osobného príplatku, nemohol by vychádzať z kritéria o odlišnosti popisu služobných činností na pôvodnom a novom služobnom mieste, ale musel by učiniť záver, že výkon služby na inom služobnom mieste už nebude umožňovať výkon služby v mimoriadnej kvalite alebo rozsahu. V takomto prípade by bolo možné uvažovať o zmene priznaného osobného príplatku. O tom však žalovaný vôbec neuvažoval a už vôbec takéto tvrdenie riadne v rozhodnutí neodôvodnil. Keďže nebolo z ničoho zrejmé, prečo by nové služobné miesto malo byť natoľko odlišné, že žalovaný musel zmeniť výšku osobného príplatku, Krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému k ďalšiemu konaniu.
Žalovaný (sťažovateľ – orgán II. stupňa) napadol tento rozsudok kasačnou sťažnosťou a navrhol, aby bol napadnutý rozsudok zrušený. Žalovaný argumentoval najmä tým, že osobný príplatok je nenárokovou zložkou platu a jeho priznanie je naviazané na mimoriadnu kvalitu či rozsah výkonu služby, pričom má umožniť funkcionárom oceniť individuálne výsledky služobnej činnosti jednotlivých príslušníkov. V danom prípade podľa neho nešlo o odobranie osobného príplatku, ale o stanovenie osobného príplatku na novom mieste. Zároveň odkázal na komentár k zákonu o služobnom pomere od Petra Tomka, podľa ktorého by mal byť príslušníkovi priznaný osobný príplatok, až keď preukáže, že službu vykonáva v mimoriadnej kvalite či rozsahu i na novom mieste a poukázal na to, že žalovaný bol ustanovený na služobné miesto u rozdielnej organizačnej jednotky s rozdielnym predmetom činnosti.
Najvyšší správny súd Českej republiky kasačnú sťažnosť následne zamietol
Právna veta:
1. Nárok na dříve přiznaný osobní příplatek dle § 122 zákona č. 361/2003 Sb., o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů, ustanovením na nové služební místo dle § 20 téhož zákona nezaniká a nadále trvá.
2. Shledá-li příslušný funkcionář v souvislosti s ustanovením na nové služební místo důvody pro snížení či odnětí osobního příplatku, je povinen o tom v souladu s § 122 odst. 1 větou druhou zákona č. 361/2003 Sb., o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů, rozhodnout, a to na základě zákonných kritérií rozhodných pro jeho přiznání.
Z odôvodnenia Najvyššieho správneho súdu:
Najvyšší správny súd Českej republiky zdieľal názor Krajského súdu, že po ustanovení na nové služobné miesto nárok na osobný príplatok stále trval. Ďalej pripomenul, že s účinnosťou zákona o služobnom pomere prišlo k sprísneniu režimu služobného pomeru príslušníkov bezpečnostných zborov, čo má byť vyvážené hlavne väčšou mierou istoty v ich postavení a tomu zodpovedajúcom finančnom ohodnotení. Poukázal na to, že služobný pomer je verejnoprávnou paralelou k súkromnoprávnemu pracovnému pomeru, ktorý je však charakteristický potlačením rovnosti subjektov v prospech nadriadenosti štátnej moci a prevažujúcou kogentnou úpravou. Tím sa od klasického pracovného pomeru zásadne odlišuje a stáva sa špeciálnym štátnozamestnaneckým pomerom, ktorý vyžaduje úplne špecifické pravidlá. Nerovné postavenie subjektov v rámci služobného pomeru spolu s prísnou kogentnou úpravou, ktorá takmer vylučuje vyjednávanie zo strany príslušníkov, je treba vyvažovať stabilizáciou ich platových nárokov a formalizovaným rozhodovaním (nielen o týchto nárokoch), ktoré zaisťuje férové uplatňovanie štátnej moci voči svojim zamestnancom. Názor, že pri ustanovení príslušníka na nové služobné miesto nárok na skôr priznaný osobní príplatok zaniká bez ďalšieho a o jednotlivých zložkách platu rozhoduje funkcionár nanovo, teda nezávisle od doterajšieho výkonu služby, pričom o odňatí či zmene skôr priznaného osobného príplatku nemusí byť rozhodnuté, je v rozpore s poňatím služobného pomeru a koncepciou zákona o služobnom pomere.
Podľa Najvyššieho správneho súdu ČR sa zmenili len niektoré prvky služobného pomeru a ostatné práva a povinnosti z neho vyplývajúce zostávajú zachované (pokiaľ z povahy veci nesúvisia s charakteristikou služobného miesta). Zákon s charakteristikou služobného miesta výslovne spája len základný tabuľkový plat. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu viazať všetky zložky platu, vrátane osobného príplatku, na služobné miesto príslušníka, tak by to bolo výslovne uvedené v zákone. Tento prístup je správny tiež s ohľadom na potrebu chrániť slabšiu stranu služobného pomeru, lebo pre prípad automatického zániku nároku na osobný príplatok s nástupom na iné služobné miesto nemôže príslušník zo svojej pozície ovplyvniť, za ako dlho mu funkcionár osobní príplatok opäť prizná.
Poukázal tiež na ustálenú judikatúru správnych súdov, že na osobný príplatok nie je nárok, dokiaľ nie je príslušníkovi rozhodnutím priznaný a priznaním osobného príplatku príslušníkovi vzniká na tento príplatok nárok. Následne však uznal, že nevylučuje, že za určitých okolností by zmena služobného miesta mohla viesť k oprávnenému odňatiu osobného príplatku, avšak nie bez ďalšieho a také rozhodnutie by však muselo byť náležite odôvodnené. Nemožno však odňatie osobného príplatku odôvodňovať tým, že kvalita výkonu služby na novom mieste nemôže byť vopred predvídaná, pretože to by ju nemohol predvídať ani v tom zmysle, že výkon služby príslušníkom, ktorý ju doteraz vykonával v mimoriadnej kvalite, na novom mieste už mimoriadne kvalitná nebude, a to i napriek skutočnosti, že konkrétna činnosť sa oproti predchádzajúcemu služobnému miestu líši.
Najvyšší správny súd teda nepovažoval za správny argument, že osobní príplatok na novom služobnom mieste má byť priznaný až v závislosti na preukázaní mimoriadnej kvality vykonávanej služby. Takýto výklad zákona by, mohol totiž viesť k demotivácii zmeny služobného miesta.
Link na celý rozsudok nájdete TU.
Peter Jurkovič