Tentoraz, netradične, nevenujeme priestor článku vysvetľovaniu právnych či praktických problémov spojených so službou policajta, ale prihovoríme sa občanom. Tým, ktorí o to majú záujem, tým, ktorí sú schopní kriticky vnímať a spracovávať argumenty.
Ale hneď úvodom, kto chce psa biť, palicu si nájde. Ak niekto zaryto obhajuje menovky na uniformách, zásadne za tým nie je žiaden nezištný dôvod. V diskusiách na našej facebookovej stránke sa objavujú argumenty od vágnych „hanbíte sa, za to čo robíte, tak to nechcete robiť pod vlastným
menom“ až po absurdné „ak policajt nebude mať menovku, nepreukážem sa mu“. Zavedenie menoviek do praxe bolo právnym a praktickým nezmyslom, ktorý vytrval až dodnes. Už len vlastným zaradením pod časť zákona s názvom Preukazovanie príslušnosti k Policajnému zboru, kedy sa de facto príslušnosť k PZ nikdy nepreukazovala menom a priezviskom, ale odznakom, rovnošatou, ústnym vyhlásením atď. Zároveň nešlo o akýsi recipročný vzťah, kedy oprávneniu policajta požadovať preukázanie totožnosti od občana, nezodpovedalo oprávnenie osoby poznať totožnosť policajta. Pre osobu, voči ktorej bol zákrok vykonávaný, postačilo, ak vedela, že ide o policajta, teda príslušníka Policajného zboru, ktorému zákon zveril právomoc takto konať. Výkriky provokatérov o tom, že ak policajti nebudú mať menovku, sami im nepreukážu vlastnú totožnosť, tak možno považovať len za príliš rýchle prsty za klávesnicou, ktoré sa vypnutím počítača a v realite v prípade konfrontácie s políciou, navždy zabudnú a stratia.
Na druhej strane, v diskusiách sa objavia aj názory vraj policajtov, ktorí tvrdia, že im menovky nevadia. Zaiste aj takýto postoj treba rešpektovať, ak ide skutočne o policajtov. Drvivá väčšina policajtov však menovky nepodporuje a nikdy nepodporovala. Občan má možnosť sťažovať sa alebo poslať pochvalu na policajta, a to aj bez toho, aby vedel jeho meno a priezvisko, keďže každý jeden policajt na Slovensku je identifikovateľný jedinečným číslom osobnej známky, tzv. ČOZ. Ale veď si nedokážem zapamätať niekedy ani meno a priezvisko, ako si budem pamätať číslo policajta? Takýto pseudo-argument, keď si dnes natáčame a fotíme aj vlastné raňajky a bez mobilu nevytiahneme päty z domu, je sám o sebe neaktuálny. Každopádne akákoľvek služobná činnosť alebo služobný zákrok netrvá rádovo v stotinách, ale aspoň v minútach, takže občanovi zostane dosť času na to, aby si poznačil číslo policajta. Na žiadnom doposiaľ zverejnenom videu totiž policajti nebránili tomu, aby si ich meno či ČOZ občan nahral, odfotil alebo zapísal. Takže nie je dôvod si myslieť, že tomu tak bude, keď bude na ich rovnošatách uvedené „len“ ČOZ.
V podmienkach Policajného zboru znamená zrušenie menoviek novinku, ktorá je po dlhých rokoch v prospech policajtov. No na našich stránkach sme robili rozsiahle porovnania toho, že menovky nenosia príslušníci mestských ani obecných polícií, príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, policajti v Českej republike, Rakúsku, Taliansku, Chorvátsku, v Poľsku a v Slovinsku si môžu vybrať, či budú používať číslo alebo meno, a takto by sme mohli pokračovať. V zahraničí úplne bežná prax, u nás novinka, voči ktorej ctihodní občania protestujú.
Počkať, ctihodní? Na čo je vlastne občanovi potrebné poznať meno a priezvisko policajta? Prakticky na to, aby si ho mohol vyhľadať na sociálnych sieťach, vyhrážať sa alebo sa mu pomstiť. Prípadne policajta zosmiešniť a vystaviť ho verejnému lynču na videozázname, ktorý často zobrazuje legálne a legitímne konanie policajta. V očiach jeho autora za pokriku „policajný štát!“ však ide o policajnú brutalitu najhrubšieho zrna, už len za to, že policajt si dovolil zisťovať jeho totožnosť.
Menovky nechceme, nepodporujeme a nikdy podporovať nebudeme. Aj ten najlepší policajt, najpoctivejší, najznalejší právnych predpisov, sa v rámci svojej služby stretne s páchateľom, ktorý bude arogantný, drzý, prípadne agresívny a policajt bude pre neho predstavovať jedinú prekážku na to, aby mohol pokračovať vo svojom protiprávnom konaní alebo ho zatajiť, ujsť či skrývať sa. Je kardinálnym omylom, ak diskutéri predpokladajú, že ak policajt koná zákonne, tak sa mu predsa nikto nemôže vyhrážať. Práve naopak, ak policajt koná dôsledne, riskuje a zadrží páchateľa, ten ako prvé
baží po pomste. Nie po tom, aby si povedal, že výborne, tento poctivý policajt ma prenasledoval, chytil ma s lupom a teraz pôjdem sedieť. Nie, nenapíše na policajta pochvalu, že ho obmedzil na osobnej slobode, že ho premohol pri zápase a odovzdal do rúk spravodlivosti. Takto to, žiaľ, nefunguje. Policajti a páchatelia, predovšetkým trestnej činnosti, sú na rôznych stranách barikád. A páchatelia sa budú vždy domáhať toho, aby pod zámienkou rôznych ľúbivo znejúcich dôvodov mohli poznať totožnosť policajtov. Zatiaľ čo bežný občan si povie, že je pre neho podstatnejšie to, ako voči nemu policajt pristupuje, koná a využíva svoju právomoc, než to, či sa volá Fero alebo Jožo.
Nakoniec, policajti bez menoviek nebudú musieť trpieť ani verejné znevažovanie za bežné zákroky na verejnosti. Nestačí, ak si policajtov zastane Poradca Policajta a podporu mu u nás vyjadria diskutujúci. Už zverejnením jeho mena a priezviska sa môže začať hon na neho a jeho rodinu. Tomuto sa dá a veríme, že aj zabráni tým, že od plánovanej účinnosti navrhovaných zmien, sa menovky raz a navždy stanú minulosťou. A verte, že ak ste na mene a priezvisku policajta nelipli doteraz, milí občania, neovplyvní Vás to ani v budúcnosti. Ak ste ale po policajtoch poľovali, budete mať svoju prácu značne sťaženú. A my? My budeme za policajtov bojovať aj naďalej, aby sa slušní a poctiví policajti mali rovnako dobre ako slušní a poctiví občania.