Trendom dneška je klesajúci záujem o službu v Policajnom zbore, preto badať snahu o nábor nových policajtov, či už formou náborových videí, letákov, či priamo legislatívnymi zmenami akými je služba kadeta. Skutočností, prečo klesá počet záujemcov o službu v PZ je však, bez nadsadenia povedané, mnoho.
Nie je naším cieľom demonštratívne vypočítať, že ide o nedostatočne motivujúce platové ohodnotenie začínajúcich policajtov, znižovaný kredit a vážnosť polície v očiach verejnosti, či stúpajúca náročnosť služby policajta dneška. Práve naopak, chceme sa zamerať na možnosti, ako zlepšiť službu policajtov a ponúknuť konkrétny návrh, či návrhy.
Je pravdou, že v uplynulých rokoch došlo v porovnaní s minulosťou k navýšeniu platov policajtov, čo však bolo nevyhnutne potrebné. No napriek zvýšeniu plat policajta v súčasnej dobe ekonomickej prosperity len ťažko konkuruje zamestnaniam súkromnej sféry. A predovšetkým je otázne, či plat policajta odráža náročnosť služby a s ňou spojené riziká, najmä pre policajtov zaradených na tzv. výkonných útvaroch.
Ak nehovoríme len o priamom nebezpečenstve pre život a zdravie policajta, sú tu ďalšie aspekty, ktoré výkon služby sťažujú, ale súčasne nie sú neriešiteľné. Snáď každý policajt, ktorý zažil službu „na ulici“ bude súhlasiť s tým, že výkon jeho služby bol predmetom sťažností, či trestných oznámení od zúčastnených osôb. Netýka sa to však len policajtov vykonávajúcich zákroky, ale tiež vyšetrovateľov alebo poverených príslušníkov. Zo štatistík vyplýva, že majoritná časť takýchto sťažností alebo trestných oznámení je nedôvodných. Obhajoba policajta ale zostáva výlučne na jeho schopnostiach a možnostiach, a služobný úrad od policajtov dáva ruky preč. Predstavme si však nasledujúci stav.
Napríklad v pôsobnosti každého krajského riaditeľstva by existoval, pracovne ho nazvime „advokát policajtov“. Úlohou tohto advokáta by bolo zastupovať policajtov v mene služobného úradu, na náklady služobného úradu, s cieľom chrániť práva a právom chránené záujmy konkrétneho policajta v súvislosti s výkonom štátnej služby povedzme v nasledujúcich prípadoch:
I. Policajt by sa stal svedkom trestného činu počas služby – napr. by zadržal páchateľa a ako svedka by bolo potrebné ho v trestnom konaní vypočuť. Takýto policajt by bol riadne predvolaný, ale súčasne s ním by sa na výsluch ako právna pomoc dostavil advokát policajta. Bolo by to v záujme zachovania práv policajta, keďže vieme, že v praxi dochádza k spochybňovaniu zákrokov policajtov práve zo strany obhajcov obvinených, a to nielen pri výsluchoch policajtov. Prítomnosť advokáta policajta by mala jednoznačne preventívny účinok, nakoľko by aj obhajca obvineného vedel, že hoci konkrétny vypočúvaný policajt nemusí mať právnické vzdelanie ani špeciálne vysoké právne povedomie, na dodržiavanie jeho práv bude pri výsluchu advokát, ktorý bude dbať na to, aby boli všetky práva policajta ako svedka zachované.
II. Policajt by bol poškodený útokom osoby pri výkone služby. Opäť ide o situáciu, pri ktorej je policajt povedzme v procesnom postavení svedka-poškodeného, ale svoje práva uplatňuje výhradne sám, bez akejkoľvek pomoci služobného úradu. Ak bol policajt obeťou trestného činu útoku na verejného činiteľa, znova by bolo pre neho značne prínosnejšie, ak by ho zastupoval advokát policajtov, či už pri výsluchoch alebo všeobecne v trestnom konaní, aby mohol účinnejšie a efektívnejšie uplatňovať svoje práva.
III. Policajt by bol terčom opakovaných nedôvodných trestných oznámení. Z praxe vieme o prípadoch, kedy jeden obvinený podal len v priebehu prípravného konania od vznesenia obvinenia 6 trestných oznámení na toho istého vyšetrovateľa, avšak každé z nich bolo odmietnuté, nakoľko nešlo o žiaden trestný čin. Policajti, ktorí zažili podobné šikanózne trestné oznámenia vedia o tom, že ide o výrazné sťaženie nielen pracovnej činnosti, ale často aj súkromného života, keďže policajt je opakovane vypočúvaný inšpekčnou službou, spracováva vyjadrenia, predkladá spis a je terčom kontrol, hoci nemusel vôbec nič protiprávne spáchať, ale ide o spôsob obrany obvineného, ktorý sa snaží buď znemožniť vyšetrenie svojho protiprávneho konania alebo dosiahnuť zmenu vec realizujúceho vyšetrovateľa. Aj v týchto prípadoch je policajt odkázaný doslova sám na seba, a je jeho záležitosťou, či sa sám bude brániť v trestnom alebo civilnom konaní a služobný úrad nemá povinnosť si práva policajta akokoľvek zastať. Preto, ak by policajt bol terčom napr. tretieho a ďalšieho trestného oznámenia, ktoré bude odmietnuté, mal by mať ďalej možnosť sa nechať zastupovať advokátom policajtov, aby mohol nerušene vykonávať svoju prácu a advokát mohol popritom brániť jeho práva.
V praxi si policajti, ktorí sa dostanú do nami opísaných situácií, často kladú otázku, či služba policajta stojí za to. Nemožno inak ako s nimi súhlasiť. V každom z modelových prípadov si policajt plnil svoje úlohy, ktoré mu zveril zákon, konal v postavení verejného činiteľa, ale ak ide výhradne o jeho práva, má si ich brániť sám. Tomuto by nielen v rámci zatraktívnenia služby policajta, ale aj v záujme istoty policajtov vykonávajúcich svoju právomoc, mal byť spravený razantný koniec, a to napríklad nami navrhovaným advokátom policajtov. Aby policajt konajúci zákonne, nebol sám, ale aby mu služobný úrad pomohol, poskytol ochranu a skutočnú oporu aj v takýchto situáciách.