Po výraznom ohlase k článku o urážaní policajtov sa nám ozvalo viacero čitateľov, ktorí mali negatívne skúsenosti s prejednávaním priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu okresnými úradmi. Zároveň nám bol doručený úradný prípis jedného z okresných úradov, ktorý zodpovedá mnohým prezentovaným názorom. Kvôli zachovaniu anonymity odosielateľa nezverejňujeme podrobnosti prípisu, len vybranú časť dôležitú pre túto analýzu.
V predmetnej veci boli na okresný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov, doručené priestupkové spisy spolu so správami o výsledku objasňovania priestupku, z ktorých vyplýva podozrenie, že určitá osoba okrem vulgarizmov na verejnosti neuposlúchla výzvu policajta a takisto sa voči nemu dopustila schválnosti. Týmto vzniklo podozrenie zo spáchania priestupkov podľa § 47 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 písm. d) ZoPr. Oddelenie priestupkov okresného úradu však priestupkové spisy vrátilo so žiadosťou o vykonanie (doplnenie) objasňovania, čo samo o sebe nepovažujeme za problematické. Predmetný prípis, podpísaný vedúcim oddelenia (!), však v sebe nesie jedno závažné vyjadrenie, ktoré citujeme:
„V danom prípade sa však nemôže jednať o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch, pretože skupina priestupkov pod § 49 Zákona o priestupkoch chráni spolunažívanie, teda spolunažívanie medzi občanmi pred vymedzenými spôsobmi jeho narušenia v zákone, avšak v danom prípade bol príslušník PZ na mieste skutku v službe, teda mal postavenie verejného činiteľa a nie občana.“
Ak by sme si mali pomôcť mediálnou rétorikou, označíme toto tvrdenie zamestnanca okresného úradu za škandalózne. Na druhej strane, nie je naším cieľom haniť tohto konkrétneho zamestnanca alebo zamestnancov okresných úradov všeobecne, preto sa k veci vyjadríme za použitia právnej a argumentačnej logiky tak, aby to bolo pochopiteľné aj pre nezainteresovaného laika.
Pri skúsenostiach policajtov, ktoré nám boli prezentované, sme boli veľmi zvedaví na právne úvahy okresných úradov, avšak ako je vidieť vyššie, márne. Odôvodnenie tvrdenia absentuje, rovnako ako akékoľvek fakty, okolnosti, či právne analýzy. V prvom rade, za nesprávne pochopenie ustanovenia § 49 ZoPr môže zrejme nevedomosť opretá o striktne formalistický prístup, kedy si autor tvrdenia zrejme len prečítal nadpis a podľa toho vyvodil právny záver, ktorý nemožno označiť nijako inak ako vyslovene nesprávny.
Skupina priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu totiž nechráni len občianske spolunažívanie, tzn. doslovne len spolunažívanie medzi občanmi, ale spolunažívanie medzi osobami. Skutková podstata priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu totiž neznie tak, že „priestupku sa dopustí ten OBČAN, ktorý inému OBČANOVI ublíži na cti…“. Občianstvo, teda trvalý právny vzťah fyzickej osoby k štátu, ako také nemá s priestupkami proti občianskemu spolunažívaniu de facto nič spoločné. Ad absurdum by tento výklad okresného úradu znamenal, že spáchanie priestupku sa bude odvodzovať od prejudiciálnej otázky občianstva, čím by vznikali (nezmyselné) otázky o tom, či sa vzťahuje len na občanov Slovenskej republiky, či sa vzťahuje aj na osoby bez občianstva (právnou teóriou nazývané ako bezdomovci), či sa vzťahuje na občanov krajín, ktoré Slovenskou republikou neboli uznané a podobne.
Občianske spolunažívanie je neurčitý právny pojem, ktorý možno voľne vyložiť ako stav pokojného a nerušeného súžitia osôb, kedy osobnostné práva ľudí nie sú narušované negatívnym konaním iného. Opakujeme, že pojem občan je tu vo vzťahu k subjektu ako aj vo vzťahu k objektu skutkovej podstaty priestupku, úplne irelevantný. V tomto prípade ide o práva osoby, t.j. živej ľudskej bytosti. Ústava Slovenskej republiky, Občiansky zákonník, ani žiadne iné všeobecne záväzné právne predpisy v súvislosti s osobnostnými právami na zachovanie cti a ľudskej dôstojnosti neustanovujú, že tieto práva má občan a nie osoba. Podľa čl. 19 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (každý neznamená každý občan, ale každá osoba). Právnu subjektivitu odvodzujeme v tejto súvislosti od existencie osoby, nie občana. To znamená, že policajt ako osoba má rovnaké právo na zachovanie vlastnej cti a ľudskej dôstojnosti zaručené Ústavou SR, ako ktokoľvek iný.
Ďalšou (nesprávnou) časťou úvahy okresného úradu je, že „policajt má postavenie verejného činiteľa, nie občana“. Aj táto nesprávnosť je však pre posudzovanie konania podozrivej osoby nepodstatná. V zásade je totiž predpokladom získania postavenia verejného činiteľa práve občianstvo. Ak sa pozrieme na niekoľko najčastejších profesií a funkcií, ktorých predstavitelia môžu byť verejnými činiteľmi, napr. príslušník PZ, príslušník ozbrojených síl, príslušník ZVJS, sudca, prokurátor, exekútor, poslanec NR SR, tak zistíme, že predpokladom pre každú z uvedených funkcií je občianstvo. Nijaká právna norma neustanovuje, že priznaním postavenia verejného činiteľa tento vyslovene stráca svoje práva, ktoré má „iba“ ako občan. Preto sa aj poslanci, aj policajti, aj ktorýkoľvek z verejných činiteľov môže žalobou dožadovať svojich osobnostných práv napríklad kvôli ohováraniu, poškodeniu dobrej povesti, mena a podobne.
V predošlom článku sme priamo uvádzali, že určité práva policajtov môžu byť obmedzené z dôvodu verejnej kontroly. Pod verejnú kontrolu však nepatrí urážanie, či hrubé znevažovanie týchto osôb. Okresné úrady tak bez pochýb môžu prejednať konanie páchateľa, ktorý uráža policajtov, a to aj keď sú verejnými činiteľmi, ktorým nemožno upierať právo na zachovanie cti a ľudskej dôstojnosti.
Pre úplnosť uvedieme, že novelizácia Zákona o priestupkoch novou skutkovou podstatou, ktorou by bola urážka policajta pri výkone jeho právomoci, by všetky hore uvádzané právne problémy vyriešila. Stačí sa inšpirovať susednou Českou republikou, kde je už od roku 2016 účinný Zákon č. 251/2016 Sb. Podľa § 5 ods. 1 písm. b) tohto zákona sa priestupku dopustí ten, kto zneváži postavenie úradnej osoby pri výkone jej právomoci, za čo možno uložiť pokutu do 10.000 CZK (bezmála 400,-€) a v prípade opakovaného spáchania až do výšky 15.000 CZK. Je tak zrejmé, že urážka policajta ako skutková podstata priestupku, by ani v slovenskom právnom poriadku nebola v rozpore so žiadnou medzinárodnou zmluvou, dohodou alebo iným dokumentom, ale plne v súlade s európskym právom. Preto jediné, čo v súčasnosti bráni jej pridaniu do zákona, je jednoducho nezáujem zákonodarcov. Je nutné si uvedomiť, že bežná osoba, ktorá ani v súčasnosti policajtov neuráža, by postihovanie takéhoto konania vôbec nepocítila. A tak nesúhlasiť by mohli len osoby, ktoré policajtov urážajú aj v súčasnosti.
Záverom – ak politici v minulosti prezentovali konanie osôb, ktoré verejných činiteľov urážajú ako ich právo na názor, nenamietame, skutková podstata priestupku sa nemusí týkať všetkých verejných činiteľov (t.j. aj politikov), ale účel splní aj skutková podstata priestupku v znení „Priestupku sa dopustí ten, kto uráža alebo znevažuje príslušníka Policajného zboru (event. obecnej polície) pri výkone jeho právomoci“. Výšku pokuty by sme ponechali na úvahe zákonodarcu, ale privítali by sme inšpiráciu v rozmedzí spomenutého českého zákona.