Nosenie menovky obsahujúcej meno a priezvisko policajta na služobnej rovnošate považujeme za abnormalitu, ktorá je súčasťou Zákona o Policajnom zbore už vyše 15 rokov. V článku vyčerpávajúcim spôsobom analyzujeme zákonnú úpravu nosenia menoviek, a to z hľadiska úmyslu zákonodarcu, účelu, ale aj dôsledkov, ktoré ich nosenie spôsobilo a dodnes spôsobuje.
Na pochopenie právnej normy, jej významu a aplikácie, je možné použiť viacero spôsobov výkladu, a to či už gramatický, logický, systematický, historický alebo teleologický výklad práva. V nasledujúcej časti tohto príspevku sa pokúsime čo najpodrobnejším spôsobom vyložiť dotknuté ustanovenie.
Podľa § 13 ods. 2 ZoPZ príslušnosť k Policajnému zboru preukazuje policajt služobnou rovnošatou s identifikačným číslom a pri výkone služobnej činnosti aj s menovkou policajta, ktorá obsahuje jeho meno a priezvisko, prípadne akademický titul policajta. Toto ustanovenie nepredstavuje žiadne nóvum, do Zákona o Policajnom zbore bolo implementované novelizáciou prostredníctvom zákona č. 155/2003 Z. z., účinného od 01.07.2003. Do tohto dátumu preukazoval policajt príslušnosť k PZ služobnou rovnošatou „len“ s identifikačným číslom.
Čo viedlo zákonodarcu k zmene tohto ustanovenia a pridaniu menovky ako súčasti služobnej rovnošaty pri výkone služobnej činnosti? Najvhodnejšiu ale aj najkompetentnejšiu odpoveď by mala poskytnúť dôvodová správa k predmetnému zákonu. Vo všeobecnej časti návrhu spomenutého zákona nájdeme vyjadrenie zákonodarcu o tom, že „v rámci identifikácie policajta pri vykonávaní niektorých druhov služobnej činnosti sa zavádza nový prvok – menovka policajta“. V osobitnej časti, ktorá sa o. i. týka aj novelizácie § 13 ods. 2 ZoPZ, sa nachádza bližšie zdôvodnenie generálneho vyjadrenia zo všeobecnej časti. Nie je potrebné však čakať žiadne siahodlhé úvahy, dôvodová správa sa obmedzila na vágne konštatovanie, ktoré uvádzame v doslovnom znení:
„Navrhuje sa doplniť v ustanovení o preukazovaní príslušnosti k Policajnému zboru, že príslušnosť k Policajnému zboru bude policajt v služobnej rovnošate s identifikačným číslom preukazovať aj svojou menovkou, a to len pri výkone služobnej činnosti. Menovka bude obsahovať meno a priezvisko, prípadne titul príslušného policajta“.
Otázka logicky sa natískajúca pri čítaní predošlých odsekov by znela: „Prečo predkladateľ návrhu zákona navrhuje doplniť menovku obsahujúcu celé meno, prípadne i akademický titul policajta na služobnú rovnošatu, ktorá už obsahuje jeho identifikačné číslo?“. Legálna odpoveď? Neexistuje.
V dôvodovej správe zjavne absentuje zdôvodnenie tohto kroku. Vzhľadom na náš názor na toto ustanovenie sa však neodvážime substituovať činnosť zákonodarcu a hľadať dôvody, ktoré ho viedli k schváleniu zákona v takomto znení. Po historickom exkurze sa pozrime na ustanovenie zo systematického hľadiska. § 13 ods. 2 je zaradený v III. hlave ZoPZ nazvanej ako Povinnosti, oprávnenia a prostriedky policajta a Policajného zboru. Samotné ustanovenie nesie názov Preukazovanie príslušnosti k Policajnému zboru. Tu nastáva prvý problém, resp. kolízia slov použitých v dôvodovej správe a v ustanoveniach zákona. Dôvodová správa uvádzala, že sa zavádza nový prvok, a to v rámci identifikácie policajta. Čo je identifikácia, kde je definovaná, aký je jej účel, kto ňou má policajta identifikovať a za akých podmienok? Otázky, ktoré sú zodpovedateľné len s ťažkosťami, keďže samotný ZoPZ nepozná pojem identifikácia policajta ani neustanovuje podmienky za ktorých by mal niekto identifikovať, kto je vôbec oprávnený identifikovať policajta, a už vonkoncom neuvádza ani dôvody, prečo by niekto mal policajta identifikovať práve menom a priezviskom. Z pohľadu logiky je nespochybniteľné, že policajti, ako nositelia zákonom zverených oprávnení, musia byť podrobení kontrole ich konania a na tie účely musia byť identifikovaní, resp. identifikovateľní. Na to je ale komfortne dostačujúce práve identifikačné číslo, v podmienkach PZ tzv. ČOZ.
Pre zainteresovaných doslova komicky vyznieva hore citované slovné spojenie „len pri výkone služobnej činnosti“, ktoré naoko zužuje okruh situácií, pri ktorých je policajt povinný nosiť menovku. Bez ďalšieho možno uviesť, že policajt spravidla nosí rovnošatu len pri výkone služobnej činnosti. Napokon služobnou činnosťou, v zmysle § 8 ods. 3 ZoPZ sa rozumie činnosť policajta spojená s plnením úloh podľa tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov. A keďže policajt v službe koná na základe zákona a v jeho medziach, už len svojou fyzickou prítomnosťou na ulici môže vykonávať hliadkovú činnosť, a tak vykonávať služobnú činnosť. Policajt v službe preto vykonáva služobnú činnosť takmer vždy. Obmedzenie použitia menoviek na prípady len pri výkone služobnej činnosti, je tak menej ako kozmetickým opatrením, bez jeho praktického významu.
Identifikácii policajta menom aj priezviskom odporuje aj samotný názov ustanovenia, a to „preukazovanie príslušnosti k Policajnému zboru“. Za použitia čisto gramatického výkladu je zrejmé, že úmyslom tohto ustanovenia je identifikácia osoby ako policajta, teda príslušníka Policajného zboru, disponujúceho určitými právomocami a nie jeho stotožnenie ako osoby. Cieľom ustanovenia – používania služobných rovnošiat, označení služobných vozidiel, rukávových pásov s nápisom POLÍCIA a ďalších identifikátorov, je preukázanie príslušnosti k Policajnému zboru, v žiadnom prípade nie totožnosti policajta. Ad absurdum, za striktného dodržania súčasného zákonného znenia by sa pri absencii menovky na služobnej rovnošate (aj za splnenia všetkých ostatných podmienok preukazovania príslušnosti), príslušnosť k Policajnému zboru nemusela považovať za preukázanú.
Policajt však svojím menom nepreukazuje príslušnosť k Policajnému zboru, a našťastie ani neexistuje verejný zoznam policajtov, v ktorom by si osoby mohli voľne preverovať, či niekto je alebo nie je policajtom. Príslušnosť sa teda nepreukazuje tým, či sa policajt volá Jozef Novák alebo Ing. Jozef Novák alebo akokoľvek inak. Na účel preukázania príslušnosti k Policajnému zboru sú meno, priezvisko a akademický titul policajta fakticky absolútne nepodstatné. Celý Zákon o Policajnom zbore je pretkaný myšlienkou, že je potrebné totožnosti policajta venovať primeranú ochranu. Použitie kukly, výnimky z povinnosti používania menoviek či zákaz vydania služobného preukazu z rúk (na prednej strane služobného preukazu príslušníka PZ sa nachádza len identifikačné číslo policajta, nie jeho meno a priezvisko). Aj v prípade výzvy policajta zákon dôvodne neustanovuje, aby policajt preukazoval príslušnosť k Policajnému zboru ústnym vyhlásením „POLÍCIA, tu podpráporčík bakalár Jozef Novák“, ale len vyhlásením POLÍCIA. Ani výzva nemusí mať tvar „v mene zákona Vás, ako príslušník Policajného zboru, menom a titulom xyz, vyzývam, upustite od protiprávneho konania“. Meno a priezvisko je osobným údajom umožňujúcim identifikovať, t.j. stotožniť osobu. Aký je však účel nosenia mena a priezviska na uniforme policajta, a tým spôsobené podsúvanie totožnosti policajta každému, koho vôbec v službe stretne, vedel zrejme len zákonodarca.
Nosenie služobných rovnošiat má svoj pôvod v počiatkoch modernej polície, ktorá sa kreovala vo Veľkej Británii. Keďže sa prvé miestne polície potrebovali odlíšiť, vďačne im na to poslúžili uniformy. Nosenie služobnej rovnošaty je maximálne legitímnou požiadavkou, za ktorou stoja ako čisto pragmatické dôvody spojené s identifikáciou osoby ako policajta, tak aj ďalšie, ako napríklad preventívne pôsobenie už len pri presune policajtov určitým miestom. Opäť však musíme zdôrazniť, že tento účel spĺňa riadna služobná rovnošata príslušníka Policajného zboru s identifikačným číslom aj bez menovky policajta. S pomocou identifikačného čísla je možné stotožniť konkrétneho policajta (ČOZ je individuálne a neprenosné, pozn. autora), a tak podrobiť jeho služobnú činnosť kontrole, a to z preventívnych, či disciplinárnych dôvodov, v prípade sťažností, alebo odmenenia v prípade pochvaly policajta a jeho záslužného činu.
Ak sa máme dotknúť praktických dôsledkov nosenia menoviek na uniformách, zrejme každý policajt, ktorý skutočne vykonával služobný zákrok voči páchateľom trestnej činnosti, nám dá za pravdu, že by menovku na uniforme najradšej nemal. V dobe, keď je natáčanie a fotenie policajtov nadmieru populárne, menovky spôsobujú rôzne útoky na policajtov (s uvádzaním ich podobizne a totožnosti!) na internete, ale predstavujú aj akúsi pomôcku pre páchateľa, aby si o policajtovi zistil čo možno najviac informácií a pomstil sa mu. Z vlastných skúseností môžeme povedať, že sme sa nestretli so zástancami nosenia menoviek z radov policajtov poriadkovej ani dopravnej polície. Zaiste, menej menovka vadí poverenému príslušníkovi PZ, ktorý aj tak svoje meno a priezvisko uvádza na každom rozhodnutí a zápisnici v trestnom konaní, alebo iným policajtom, ktorí nie sú v priamom výkone služby, a teda nie sú priamo konfrontovaní s osobami, ktoré môžu napríklad pokutovať, predvádzať, zadržiavať, zaisťovať a podobne.
Zhrnúc uvedené argumenty považujeme nosenie menoviek na uniforme za nepochopiteľné, keďže je nimi totožnosť policajta zreteľne preukazovaná akejkoľvek osobe, ktorú policajt v službe čo i len stretne. Ak by sme pristúpili ku komparácii, zistíme, že menovku nenosili ani príslušníci Železničnej polície, dodnes ju nenosia príslušníci obecných a mestských polícií, rovnako tak príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, a nenosia ju ani napríklad príslušníci Polície Českej republiky, ktorá nám je právnym poriadkom určite najbližšia. Nežiaducim výsledkom našej právnej úpravy je znížená ochrana policajta, čo má za následok sťažovanie a znepríjemňovanie už aj tak náročných podmienok služby policajtov v súčasnej dobe, ako i možnosť narúšania ich osobného a súkromného života.