Odbory kontroly Policajného Zboru v prípade doručenia sťažnosti podľa § 48 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá spĺňa všetky náležitosti, ktoré sťažnosť musí spĺňať podľa zákonu o sťažnostiach, spravidla odložia s argumentom, že nejde o sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, ale ide o podanie podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach, ktoré len poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom má byť Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 40/2015 o operatívnych kontrolách, čiže interný normatívny akt. Keďže daným postupom, kedy vecne správna sťažnosť podaná podľa § 48 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá spĺňa všetky náležitosti, ktoré sťažnosť musí spĺňať podľa zákonu o sťažnostiach, a teda má byť vybavená podľa tohto zákona, je automaticky odložená, prichádza k porušovania petičného práva policajtov, naskytá sa otázka, či je takýto postup správny, čo je predmetom tohto článku. Na úvod uvediem, že som podával dve sťažnosti a obe boli odložené podobným postupom, preto som sa s vecou obrátil na Verejného ochrancu práv, ktorý sa s mojou argumentáciou stotožnil a potvrdil, že týmto konaním boli porušené moje práva, a teda ide aj o právny názor Verejného ochrancu práv.
Opísaný postup príslušné odbory kontroly volia z dôvodu, že postup podľa nariadenia nie je upravený v takej miere, ako v zákone o sťažnostiach, a teda je pre nich jednoduchšie riešiť celé podanie podľa Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o operatívnych kontrolách. Zároveň v takomto konaní nie je nikde upravená ani lehota v akej má byť podanie vybavené, a tiež nie je možné podať sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti, čo by mohol byť spôsob, akým sa pri nesprávne vybavenom podaní domôcť nápravy.
Prejdime však k právnej úprave petičného práva pri príslušníkoch Policajného zboru.
Podľa článku 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:
„Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.“
Podľa článku 13 ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky:
(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
(3)Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa článku 54 Ústavy Slovenskej republiky:
„Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.“
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 9/2010 o sťažnostiach:
„Tento zákon upravuje postup pri podávaní, vybavovaní a kontrole vybavovania sťažností fyzických osôb alebo právnických osôb.“
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 9/2010 o sťažnostiach:
„Sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré
písm. b) poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené osobitným predpisom,
písm. c) je sťažnosťou podľa osobitného predpisu.“
Podľa § 48 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru:
„Policajt má právo podávať sťažnosti vo veciach výkonu štátnej služby služobnému úradu vrátane sťažnosti v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 2a.“
Podľa § 2a ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru:
„Výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Policajt nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného policajta alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.“
Podľa § 2 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru:
„Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere.“
Toľko k zákonnému vymedzeniu zákonných ustanovení, ktoré sa uplatňujú v prípade, ak sa policajt snaží domáhať ochrany svojich práv podľa zákona o sťažnostiach. Ešte v krátkosti ku sťažnostiam, treba zdôrazniť postavenie sťažnosti, ako prostriedku presadzovania zákonnosti vo verejnej správe (a zároveň prostriedkom iniciovania vnútornej kontroly orgánov verejnej správy), kde jednou zo základných požiadaviek na činnosť orgánov verejnej správy je, aby konali vždy v súlade so zákonom, a ak sa tak nedeje, aby vzniknutý nezákonný stav odstránili. Takéto postavenie nariadenie o operatívnej kontrole v žiadnom prípade nemá.
Pokiaľ ide o odôvodnenie, prečo príslušné orgány (v mojom prípade Úrad inšpekčnej služby, útvar kontroly) sťažnosti odkladali, tak toto sa odohralo bez odôvodnenia, avšak z kontextu sa dalo pochopiť, že sa odvolávajú na poznámku pod čiarou, ktorá je uvedená v § 4 ods. 1 písm. c) zákona o sťažnostiach. Toto ustanovenie upravuje, že sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach nie je sťažnosť podľa osobitného predpisu, pričom poznámka pod čiarou k predmetnému ustanoveniu uvádza, že takýmto predpisom môže byť aj zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Keďže však zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru neupravuje osobitný procesný postup vybavovania sťažností, vylúčenie takejto sťažnosti z pôsobnosti zákona o sťažnostiach by malo za následok, že zákonom a ústavou garantované právo príslušníka Policajného zboru podať sťažnosť by nebolo procesne uplatniteľné, čím by teda prišlo k neprípustnému zásahu do podstaty tohto práva.
Touto argumentáciou, kde sa uplatnil absolútne formalistický postup, nastala situácia, že príslušné orgány si zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a zákon o sťažnostiach vykladali tak, že právo príslušníka Policajného zboru podať sťažnosť vo veciach výkonu štátnej služby síce bolo do iure garantované, ale de facto nevykonateľné.
Účelom § 4 ods. 1 písm. c) zákona o sťažnostiach je vylúčiť pôsobnosť zákona o sťažnostiach v tých situáciách, ak osobitný zákon nielen zakotvuje právo podať sťažnosť, ako je to v prípade zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ale zároveň musí upravovať aj osobitný postup ich vybavenia (viď aj str. 126 Zákon o sťažnostiach, Komentár. Bratislava Wolters Kluwer s.r.o., 2019). Práve preto, ak osobitný zákon deklaruje právo podať sťažnosť, ale neupravuje procesný postup uplatnenia tohto práva, vzťahuje sa na celý tento postup zákon o sťažnostiach, ako všeobecný predpis o vybavovaní sťažností, samozrejme za predpokladu, že osobitný zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu i keď § 48 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, upravuje právo príslušníka Policajného zboru podať sťažnosť vo veciach štátnej služby, neupravuje procesný postup jeho uplatnenia, a tak sa na tento vzťahuje zákon o sťažnostiach. Na tomto fakte nič nemení ani poznámka pod čiarou 3) zákona o sťažnostiach, ktorá nemá normatívny charakter.
Preto postup orgánov verejnej moci, kedy v prípade sťažnosti príslušníka Policajného zboru dospejú k záveru, že sťažnosť je potrebné odložiť, keďže nejde o sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, hoc spĺňa všetky zákonné náležitosti, ale ide o podanie podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach, ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené osobitným predpisom, nie je možné označiť za správny. Tu je potrebné poukázať najmä na článok 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medze základných práv a slobôd, vrátane petičného práva (ktoré zahŕňa aj právo na sťažnosť), možno stanoviť len zákonom. Rovnako aj článok 54 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje obmedzovať politické práva (ktoré zahŕňajú aj petičné právo) príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených bezpečnostných zborov podľa článku 27 a článku 28 Ústavy Slovenskej republiky, len na základe zákona. Preto § 4 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach, ktorý hovorí o osobitnom predpise, tým má na mysli predpis s právnou silou zákona.
Ak by sa totiž uznala argumentácia príslušných orgánov, ktoré vybavujú sťažnosti príslušníkov Policajného zboru, mohlo by sa ad absurdum dospieť k záveru, že všetky orgány verejnej správy, či iné orgány, na ktoré sa vzťahuje zákon o sťažnostiach, môžu vylúčiť jeho aplikáciu prijatím interného normatívneho aktu o „vnútornej kontrole“, a tak by sa zákon o sťažnostiach stal de facto obsolétnym. Tým by sa právu na sťažnosti odňali zákonné a procesné záruky jeho realizácie. Takýto výklad, ktorý nerešpektuje účel zákona o sťažnostiach, a ktorý zasahuje do samotnej podstaty petičného práva, je potrebné označiť za absolútne nesprávny.
Z uvedeného je teda zrejmé, že interný právny akt Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nemôže byť dôvodom, pre ktorý orgán verejnej moci odloží sťažnosť, keďže takýto interný predpis nemá právnu silu zákona, a teda nie je všeobecne záväzný a zároveň tento predpis neobsahuje zákonné a procesné záruky realizácie petičného práva.
Peter Jurkovič