V trestnom konaní nezriedka prichádza k zrušeniu rozhodnutí policajta prokurátorom kvôli nezákonnosti alebo neopodstatnenosti takéhoto rozhodnutia. Súčasťou vykonávania dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní a pred začatím trestného stíhania, je aj skúmanie postupu policajta, ktorý predchádzal vydaniu konkrétneho rozhodnutia. Aký je ale vzťah konštatovania prokurátora o tom, že policajt postupoval alebo rozhodol nezákonne a dôsledkov pre policajta? Pre účely tohto článku nepracujeme s pojmami vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru, ale jednoducho s pojmom policajt.
Úvodom je potrebné uviesť ustanovenia zákonov (Zákon o Policajnom Zbore ako ZoPZ, Trestný poriadok ako TP, Zákon č. 73/1998 Z. z. ako ZoŠSPZ), ktoré súvisia s danou problematikou.
§ 7 ods. 1 ZoPZ – Príslušník Policajného zboru vo vyšetrovaní a v skrátenom vyšetrovaní vo veciach, ktoré vyšetruje, vykonáva všetky úkony samostatne, je povinný vykonať ich v súlade so zákonom a zodpovedá za ich včasné vykonanie.
§ 2 ods. 12 TP – Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
§ 230 ods. 1 TP – Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
§ 230 ods. 2 písm. e) TP – Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami.
Z uvedených ustanovení je zrejmé, že policajt je vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní povinný postupovať samostatne, zákonne a časovo efektívne, tzn. včasne. Súčasne, ak policajt nepostupuje v súlade so zákonom, je prokurátor o. i. oprávnený takéto rozhodnutie policajta zrušiť a prípadne nahradiť vlastným rozhodnutím. V praxi dochádza napríklad k tomu, že oprávnená osoba podá včasnú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a prokurátor po preskúmaní rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu uznesenie zruší ako nezákonné. Možno však hovoriť s konečnou platnosťou o nezákonnosti a o porušení zákona policajtom?
Policajt v trestnom konaní hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností. Ide o činnosť, ktorá sa vyznačuje prvkami analýzy, pri ktorej policajt hodnotí dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, kde po hodnotiacej časti vykonaných dôkazov nasleduje zhmotnenie jeho záveru do vydania konkrétneho rozhodnutia, najčastejšie vo forme uznesenia. Do hodnotiacej časti postupu policajta vstupujú nielen samotné dôkazy, ale aj jeho praktické skúsenosti, vedomosti o súvisiacich právnych predpisoch aj z iných právnych odvetví, a v konečnom dôsledku aj schopnosti zdôvodniť si svoje rozhodnutie. Záverom je rozhodnutie, ktorého náležitosti upravuje zákon, pričom súčasne musí byť preskúmateľné a policajt by mal uviesť, akými úvahami sa spravoval a čo ho v konečnom dôsledku viedlo napr. k vzneseniu obvinenia. Často proti sebe stoja dve skupiny dôkazov a je vhodné, aby policajt uviedol, ktoré dôkazy považoval za rozhodujúce, ktoré povedzme vyhodnotil ako účelové a nepravdivé a podobne. Trestný poriadok nepripisuje jednotlivým dôkazom určitú stanovenú dôkaznú hodnotu či silu alebo relevantnosť, preto hodnotenie dôkazov nie je akýmsi mechanickým spočítaním dôkazov svedčiacich v prospech a v neprospech, a podľa matematickej prevahy sa nakoniec určí výsledok. Toto by bolo nemožné, pretože aj teória trestného práva rozoznáva priame aj nepriame dôkazy, ktoré v nepochybne rozdielnej miere potvrdzujú alebo vyvracajú určitú dokazovanú skutočnosť.
Z toho vyplýva, že samotný proces hodnotenia dôkazov obsahuje aj subjektívne vplyvy, ktoré sme naznačili, a tak je nutné pripustiť, že ak by tú istú vec nezávisle od seba posudzovalo viacero policajtov, mohli by dospieť k rozdielnym záverom ako vo veci rozhodnúť. Práve tu sa preukazuje dôvodnosť právnej a argumentačnej logiky, pretože policajt by mal nielen vedieť zákonne rozhodnúť, ale toto rozhodnutie aj náležite zdôvodniť.
Ak sme aj pripustili, že pri nazeraní rôznych policajtov na konkrétnu vec sa môže dospieť k rozličným záverom, spoločným prvkom by mali byť objektívne fakty, ktoré jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplývajú z vyšetrovania. Je potrebné vytvoriť ucelenú reťaz logicky a fakticky nadväzujúcich skutočností, ktoré už boli dokázané, a ktoré by sa mali premietnuť do výroku ako i odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia. Tým sa v maximálnej miere objektivizuje rozhodnutie a aj pri nazeraní rôznych osôb na vec by sa mal dosiahnuť žiaduci stav, a teda pravdivé zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.
Bez ďalšieho zdôvodnenia je teda zrejmé, že ako môže prísť k rôznemu pohľadu na jednu vec u policajtov, tak presne rovnako môže prísť k rozdielnemu pohľadu na vec medzi dozorujúcim orgánom, teda prokurátorom, a policajtom. Vzhľadom na postavenie prokurátora je logické, že ak sa vnútorne nestotožní s úvahami policajta a jeho vyhodnotením dôkazov, rozhodnutie policajta – povedzme uznesenie o vznesení obvinenia, zruší. Predsa prokurátor je ten, kto by následne podával obžalobu, berie na seba dôkazné bremeno, a preto totožným spôsobom vnútorne hodnotí dôkazy a vyvodzuje z nich závery. Tu však bez ďalšieho uvedieme, že nie každé rozhodnutie policajta alebo jeho postup, ktorý je prokurátorom označený ako nezákonný, je skutočne protizákonný a policajt ním porušil zákon.
Ak policajt dodržal materiálne a formálne podmienky svojho postupu či rozhodnutia, a toto si náležite odôvodnil, môže byť označenie jeho konania nálepkou „nezákonné“, vecou rôzneho nazerania na určitú skutočnosť, či rozdielneho právneho názoru. A priori preto nejestvuje dôvod, prečo by voči policajtovi mala byť za akýkoľvek nezákonný postup vyvodzovaná zodpovednosť. Totiž v trestnom konaní môže byť aj rozhodnutie prokurátora, ktorým zruší uznesenie policajta, následne zrušené generálnym prokurátorom podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Táto inštančnosť sui generis je charakteristická pre celé trestné konanie, ale aj celú oblasť slovenského práva, pretože možnosť zrušenia rozhodnutí napríklad okresných súdov krajskými súdmi, je priamo žiaducim prvkom demokratickej spoločnosti zachovávajúcej ústavné práva osôb.
Ako príklad konania policajta môžeme uviesť jeho rozhodnutie o odmietnutí nazretia do spisu podľa § 69 ods. 2 Trestného poriadku obhajcovi obvineného pred výsluchom obvineného. Policajt dôvodí, že nazretie v danom momente, pred vykonaným konkrétneho výsluchu obvineného, by mohlo zmariť alebo podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania. Prokurátor posúdi jeho postup ako nezákonný, nakoľko nepovažuje dôvody odmietnutia za tak závažné, aby mohli zmariť alebo sťažiť vyšetrovanie. Z vlastnej skúsenosti vieme, že v ďalšom veľmi podobnom prípade prokurátor rovnaký postup vyšetrovateľa akceptoval, o čom vyrozumel obhajcu. Postupoval teda policajt v jednom prípade súladne so zákonom a v druhom konal protiprávne, t. j. porušil zákon? Zastávame názor, že policajt mohol konať v oboch prípadoch zákonne a v súlade so svojím vnútorným presvedčením a právnym názorom, prihliadnuc na všetky jemu známe okolnosti dotknutej trestnej veci, ktoré však dozorujúci prokurátori vyhodnotili opačným spôsobom. V takýchto prípadoch už do popredia vystupujú aj znalosti z iných právnych odvetví, ako je kriminalistika a s tým spojená taktika vedenia vyšetrovania, kde o to väčšmi vstupuje subjektívny pohľad na vec.
Pre úplnosť uvedieme, že policajt môže rozhodnúť alebo postupovať nezákonne, a tým aj porušiť zákon, a dopustiť sa disciplinárneho previnenia alebo dokonca trestného činu. Disciplinárnym previnením sa rozumie v zmysle § 52 ods. 1 ZoŠSPZ zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. To, či rozhodnutím policajta skutočne bol porušený zákon a je potrebné toto konanie kvalifikovať ako disciplinárne previnenie, sa musí posudzovať výhradne od prípadu k prípadu. Za situácie, kedy je nutné voči policajtovi vyvodzovať zodpovednosť za priebeh trestného konania, by mali byť považované hlavne prípady zjavného nesprávneho a nedôvodného rozhodnutia (postupu), kedy policajt objektívne konal v rozpore so zákonom alebo prípady, kedy nekonaním policajta bolo napríklad zmarené zabezpečenie dôkazu. Takisto by mohlo ísť o objektívnu nečinnosť, tzn. zavinené trvajúce prieťahy v konaní, a to bez ohľadu na to, či v dôsledku nich došlo k spôsobeniu škody alebo inému negatívnemu následku. V závažnejších prípadoch môže ísť o podozrenie zo spáchania trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, či zneužívanie právomoci verejného činiteľa, kedy je ale už prítomné zavinenie vo forme úmyslu, teda rozhodne nemôže ísť len o rozdielny právny názor alebo rozdielny výklad zákona medzi policajtom a prokurátorom.
Zhrnúc doposiaľ uvedené konštatujeme, že policajt sa svojím rozhodnutím alebo postupom v trestnom konaní, ktoré prokurátor označí ako nezákonné, vôbec nemusí dopustiť ani len disciplinárneho previnenia, hoci by to aj masívnymi titulkami žiadali médiá. Každý prípad je potrebné posudzovať osobitne a veľmi podrobne, keďže trestné konanie je zložitým a komplexným systémom postupov, úkonov a nástrojov. Bez úplnej znalosti všetkých okolností, za ktorých k rozhodnutiu policajta došlo, nie je možné jeho nezákonné rozhodnutie považovať za konanie, ktorým policajt porušil svoje povinnosti a nezvratne porušil zákon.