Predložený článok má za cieľ argumentačne podporiť názorovú rôznorodosť v súčasnosti veľmi pertraktovanej témy, týkajúcu sa aplikácie inštitútu kajúcnik v súčasnej trestnoprávnej praxi. Autor článok predkladá z dôvodu, že spoločne s kritikou aplikácie predmetného inštitútu sa v diskusiách vynárajú aj ďalšie argumenty, ktoré síce dokresľujú súčasný stav aplikácie, avšak nemajú so samotným inštitútom veľa spoločného. Ak by to mohol autor zhrnúť, inštitút kajúcnika sa stal vlajkovou loďou kritikov súčasného stavu aplikačnej praxe. Hoci sa autor pokladá za kritika pomerov trestného úseku, je zároveň priaznivcom odbornej a konštruktívnej debaty, preto sa vynasnaží ostrými argumentačnými rezmi ochrániť odbornú diskusiu pred emóciami a skresľujúcimi postrehmi. Autor dôrazne poukazuje, že si mimoriadne váži všetkých autorov, ktorí sa odhodlali k danej téme vyjadriť. Faktické nesúhlasné stanovisko, teda nie je vedené voči jednotlivým autorom.
Autor by v prvom rade rád poukázal na skutočnosť, že samotný kritizovaný inštitút tj. § 218 TP v skutočnosti nepredstavuje „obľúbený nástroj OČTK“. Naopak jedná sa o marginálny, ak nie okrajový postup OČTK. Zo štatistických ukazovateľov, jednak z ročenky GP ako aj PZ vyplýva, že za obdobie 2020-2010 bol uvedený inštitút v celom období aplikovaný 19 krát podľa štatistiky GP a 13 krát podľa štatistiky PZ. Autor si dovolí pripomenúť, že aj počet, „mediálne známych“ kajúcnikov z hľadiska aplikačnej praxe nepredstavuje zásadnú zmenu v prístupe OČTK k vybaveniu trestnej agendy. Nejde teda o tisíce prípadov v ktorých si OČTK uľahčujú svoju prácu. Samozrejme, možno namietať, že kajúcnik je vlastne kvázi inštitút trestného konania a je pokrytý aj inými odklonmi v trestnom konaní , čo však vedie k zásadnému zastieraniu obsahu problematiky na akýsi neurčitý konglomerát trestných konaní, ktoré je síce nutne kritizovať, avšak kritika stráca vlastnú výpovednú hodnotu.
K samotnej kritike inštitútu kajúcnika v súčasnom diškurze je preto nevyhnutné pochopenie, že táto kritika sa týka určitých konaní, ktoré podľa kritikov obsahujú aj ďalšie procesné postupy, ktoré vo svojich vzájomných súvislostiach vytvárajú nespravodlivé a nezákonné konanie. Ako najčastejšie sa uvádzajú nadväzné procesnoprávne inštitúty ako napr. väzba, vznesenie obvinenia na základe dôkazných výťažkov od kajúcnikov a pod. Spomínajú sa kruté podmienky väzby, vybavenia ústavov na výkon väzby, stravovania či denného režimu a pod. Takto vznesené námietky si zasluhujú náležitú pozornosť.
Autor sa však pristaví pri kritizovanom inštitúte a jeho obsah priblíži na základe dôvodovej správy. „V súvislosti s postihom najzávažnejšej trestnej činnosti spáchanej najmä organizovaným zločinom a dôkaznou núdzou, v ktorej sa v týchto prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súd nachádzajú, je obtiažne prekonať dostupnými dôkaznými prostriedkami.
Z týchto dôvodov bol v novele Trestného poriadku (zákon č. 457/2003 Z. z.) upravený postup v prípade spolupracujúcej osoby, ktorá sa podieľa na páchaní trestných činov, avšak dobrovoľne sa rozhodla pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom. V ustanovení § 218 je
upravený postup prokurátora v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov. Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou trestného činu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch. Takýto postup nebude možný voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, o objasnenie ktorého ide.“ Pokračujme komentárom:
„Podstatou tohto inštitútu je dohoda medzi obvineným a štátom, na základe ktorej za poskytnutie dôkazne významných informácií, výnimočne spôsobilých prispieť k objasneniu uvedených trestných činov a ich páchateľov, je spolupracujúcemu obvinenému poskytnutá výhoda v podobe nepokračovania v jeho trestnom stíhaní, na ktorú by inak nemal nárok. Významnou mierou – vyžaduje sa vyššia kvalita (relevancia) informácií poskytnutých obvineným, ktoré bezprostredne a priamo smerujú a prispievajú k objasneniu uvedených trestných činov a zisteniu alebo usvedčeniu ich páchateľov. Záujem spoločnosti na objasnení takých trestných činov musí prevyšovať nad záujmom na trestnom stíhaní obvineného. Posúdenie tejto podmienky predpokladá dôsledné vyhodnotenie závažnosti trestného činu, osoby obvineného (pozri vysvetlivky k § 119 ods. 1 písm. d) a primerane aj § 34 ods. 4 a § 49 ods. 1 písm. a) TZ), okolnosti prípadu (pozri primerane aj § 49 ods. 1 písm. a) TZ), podielu obvineného na spáchanom trestnom čine a na jeho následkoch.“ Podľa názoru autora, oponenti v zásade veľmi správne konštatujú obrovský aplikačný a teda v určitom pohľade aj manipulačný priestor OČTK, ktorý je s prihliadnutím na vskutku vágnu právnu úpravu a jej reálny dosah na výsledky trestného konania za problematický. Majme na mysli, že aplikácia uvedeného inštitútu sa nedeje vo veciach priestupkov či prečinov, ale v zločinoch či obzvlášť závažných zločinoch s dlhoročnými trestami odňatia slobody. Z pohľadu právneho štátu je preto nevyhnutné, aby bol inštitút kajúcnika jednak spoľahlivým ako aj právne konformným inštitútom, ktorý práve posilňuje princípy právneho štátu. Pri sviatočnej aplikácií uvedeného inštitútu zo strany OČTK , však vystupujú viaceré nedostatky. Aj napriek frekvencií aplikácie tohto inštitútu sa súdy, prostredníctvom judikatúry mali možnosť vyjadriť k „správnemu“ aplikačnému rámcu a z pohľadu autora vhodne vyznačili to, čo zákonodarca opomenul povedať. Ako (nie jediný) prípad môžeme uviesť aj uznesenie III. US/758/2016, kde ústavný súd konštatuje, že: „Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 44484/98; Verhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí. Je teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Tak, ako to vyplýva z judikatúry ESĽP, ale napokon aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu.“ Cieľom autora nie je poskytnúť vyčerpávajúcu judikatúru k problematike kajúcnika, avšak s poukazom na horeuvedený záver ÚS SR, možno konštatovať:
a) inštitút kajúcnika je legálnym a ústavne konformným inštitútom,
b) jeho aplikácií musí predchádzať dôsledné posúdenie celkovej situácie,
c) takýto postup nie je v rozpore s právnym poriadkom, ak je vhodne
použitý.
V textoch oponentov sa spomína aj individuálny prípad p. Mamráka. Uvedený prípad, možno považovať za justičný omyl a za príkladné nepochopenie a nesprávnu aplikáciu samotného inštitútu. Na druhej strane, ak by sme mali hodnotiť legitimitu jednotlivých inštitútov na základe predošlých individuálnych vád, z trestného konania by po práve mali vypadnúť také inštitúty ako „kajúcnik“, agent, utajený svedok, ale aj konfrontácia, rekognícia, svedecká výpovede či väzba, nakoľko aj
uvedené procesné inštitúty už v trestnom konaní viedli k nezákonnému rozhodnutiu.
Pomerne častým argumentom oponentov je rozhodnutie Adamčo proti Slovenskej republike. V tomto rozhodnutí, ktoré je inak mimoriadnym prínosom pre aplikačnú prax do budúcna, ESĽP judikoval, že aplikácia inštitútu „kajúcnika“ je neprípustná v prípadoch, keď je jediným priamym
dôkazom jedine výpoveď kajúcnika (hoci doplnená radom nepriamych dôkazov), ktorý v trestnom konaní neprešiel súdnou kontrolou dôveryhodnosťou výpovede z pohľadu predošlých zmien výpovedí daného „kajúcnika“ a jeho prípadných benefitov v iných trestných konania. Autor
má však za to, že rozsudok Adamčo proti Slovenskej republike nepredstavuje ani zásadnú a ani podružnú prekážku aplikácie uvedeného inštitútu v právnych podmienkach SR zo strany OČTK. Autor ďalej pripomína, že ESĽP v rozhodnutí primárne nekritizoval postup OČTK, nedôvodnosť vznesenia obvinenia či iného postupu OČTK, ale prejednával, v súlade so sťažnosťou, postup a rozhodnutie súdov. Súčasné ataky na dôvodnosť vznesenia obvinenia len z dôvodu predošlej problematickej aplikácie tohto inštitútu nepredstavujú zákonnú prekážku. Autor už na inom mieste popísal, že vznesenie obvinenia nepredstavuje konštatáciu o vine či nevine podozrivej osoby, ale o aktivácií špecifických procesných procedúr. Autor za zmienku spomenie argumentačnú kritiku automatickej favorizácie výsluchov kajúcnikov v postupe OČTK pri vznášaní obvinení na jednej strane a na druhej strane súdov v konania o väzbe, teda nie v konečných meritórnych rozhodnutiach. Autor predloženého článku nedisponuje kompletným spisovým materiálom v poznamenaných prípadoch a publikované rozhodnutia nepovažuje za smerodajné pre náležité posúdenie veci. Za problematickú autor považuje samotnú podstatu použitého argumentu, nakoľko uvedená kritika neznesie vlastné kritéria hodnotenia. Ak totiž možno konštatovať, že nekritické preberanie výťažkov dôkazných prostriedkov od kajúcnikov je chybou zo strany OČTK/súdu, tak možno konštatovať, že chybou je aj kritické odsudzovanie takýchto dôkazných výťažkov, lebo tak ako nemožno konštatovať úplnú pravdovravnosť kajúcnikov, nemožno konštatovať ani ich úplnú lživosť. Bez ohľadu na uvedený postoj však z prítomnosti kajúcnika v trestnom konaní nemožno predikovať nečinnosť OČTK/súdu, ktoré konajú z úradnej povinnosti resp. na základe návrhu.
Z obsahu samotnej kritiky, najviac rezonuje tandem aplikácie inštitútu kajúcnika a väzobného stíhania. Oponenti poukazujú na nevhodnosť aplikácie väzby, absencie dôvodov väzby, časovo priebežné odpadávanie dôvodov väzby, ako aj zjavné zneužívanie väzobného stíhania v podobe
„väzobného vymäknutia“, „prepustenie za odmenu“ a pod. Uvedený tandem je dotváraný argumentmi o kriticky nízkej úrovni výrokov uznesení OČTK; paralelnom „vyšetrovaním“ zo strany médií, porušovaním zásady neverejnosti prípravnej fázy trestného konania, či nerešpektovaním
ústavného práva na prezumpciu neviny, taktiež zo strany médií , resp. neľudskou úrovňou výkonu väzby a pod.
Autor poznamenáva, že viaceré argumenty oponentov, majú jednak racionálny ako aj reálny základ a nie je možné ich brať na ľahkú váhu, nie však všetky. Autor chápe aj mimoriadne citlivú reakciu právnej obce na viaceré „neobvyklé“ procesné postupy, ktoré sú z hľadiska dlhodobej činnosti dotknutých štátnych orgánov „neobvyklé“ . Tu zároveň vyvstáva sekundárna povinnosť dotknutých štátnych orgánov z hľadiska dôvery v právny štát, postupovať nie len právne perfektne, precízne a
zrozumiteľne, ale aj takticky a strategicky bezchybne. Práve ich postup dáva resp. berie vietor z plachiet oponentom. Reakcie typu „lebo kajúcnik“ sú z pohľadu autora rovnako neprimerané ako
argumenty typu: „pretože kajúcnik“.
Autor by vzhľadom k uvedenému prístupu rád dal do pozornosti skutočnosť, ako zásadne dôveryhodnosť práce OČTK ovplyvňuje vlastný aplikačný rámec.
Celkovo jednak judikatúra, trestnoprávna legislatíva ako aj právna obec razí trend nutnosti takej či onakej špecializácie procesnoprávnych inštitútov či nutnej precizácie právnej normy tak, aby sa v určitom meradle obmedzoval „nebezpečne veľký manévrovací priestor OČTK“ a to s prihliadnutím na procesné práva podozrivých osôb . Bez ohľadu na názory diskutérov je nevyhnutné, aby najmä právna obec ako aj aplikačná prax nestrácali zo zreteľa skutočnosť, že práva podozrivých osôb nie sú to jediné o čo ide v trestnom konaní. Funkčný systém ochrany protichodných práv, ktorý trestné konanie obsahuje si vyžaduje vyváženosť a slušnosť v zmysle správnej aplikácie práva. Podľa názoru autora, aj vzhľadom k tomu, že inštitút „kajúcnika“ je napriek súčasnej kritike, štandardným hoc netypickým trestnoproceným inštitútom a to nie len v európskom meradle, viac ako isté, že tento inštitút súčasné krupobitie ustojí. Či už toto ustátie bude formou logického rozvoja judikatúry či vybrúsením aplikačnej praxe alebo špecifickým legislatívnym zásahom , tak ako sa o to dnes snaží v prípade väzby SAK, nie je rozhodujúce. Netreba zabúdať, že nebyť kritizovaného inštitútu kajúcnika, dodnes by v spoločnosti pôsobili osoby z „mafiánskej éry“, ktoré sú v súčasnosti po práve odsúdené za najzávažnejšiu kriminalitu k dlhoročným trestom.
Autor uvedeným textom upriamoval najmä na odbornú verejnosť, na zachovanie racionálneho prístupu k problematike a zodpovednosti za kvalitu trestného konania.
JUDr. Miroslav Srholec