Táto otázka je predmetom častých sporov a možno povedať, že na Slovensku sa táto otázka rieši odlišne útvar Policajného zboru od útvaru Policajného zboru. Na nájdenie správnej odpovede, je potrebné si pripomenúť, aký bol právny stav v minulosti a aký je právny stav dnes, pretože rôzne názory na túto tému vyplývajú pravdepodobne aj z toho, že právna úprava v tejto oblasti sa rokmi menila a tak niektorí ostali pri starom výklade zákonu, hoc sa zákony aj úmysel zákonodarcu rokmi zmenil. Správny postup v tejto otázke je však veľmi podstatný, keďže osobná sloboda je jedným z najvýznamnejších ľudských práv, a teda ak policajt pristupuje k obmedzeniu takéhoto práva tak postup policajta musí byť v súlade s ústavou. Osobne som postrehol 3 názory, kedy začína plynúť lehota zadržania určená v § 85 ods. 4 Trestného poriadku v prípade, ak osobu nezadrží policajt podľa § 10 ods. 8 Trestného poriadku:
1. Lehota začína plynúť od obmedzenia osobnej slobody podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku bez ohľadu na to, kto takéto obmedzenie osobnej slobody vykonal.
2. Lehota začína plynúť od prevzatia obmedzenej osoby od občana príslušníkmi Policajného zboru alebo obmedzením osobnej slobody príslušníkmi Policajného zboru (nie policajtmi podľa § 10 ods. 8 Trestného poriadku).
3. Lehota začína plynúť od prevzatia obmedzenej osoby policajtom podľa 10 ods. 8 Trestného poriadku.
Samozrejme ešte v rámci týchto názorov sa vyskytujú rôzne variácie a preto sa v tomto článku budem snažiť venovať aj týmto. Rozoberieme si však len prípady zadržania osoby v tom najjednoznačnejšom prípade, zadržanie/obmedzenie osobnej slobody osoby pristihnutej pri trestnom čine a nie v prípadoch, kedy sa zadrží osoba v súvislosti s inými situáciami, ktoré môžu v trestnom konaní nastať (napríklad pri domovej prehliadke alebo po udelení predchádzajúceho súhlasu prokurátorom, hospitalizácii zadržanej osoby, či iné situácie). Pre rozsah článku nebude možné tému rozviesť do takých podrobností, aké by si možno zaslúžila. Poďme si však rozviesť jednotlivé spôsoby postupu.
1. Lehota začína plynúť od obmedzenia osobnej slobody podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku bez ohľadu na to, kto takéto obmedzenie osobnej slobody vykonal
Hneď na začiatku uvediem, že tento postup je dnes nesprávny, no v minulosti sa postupovalo práve takto, čo však malo aj právny základ. Konkrétne sa takto postupovalo na základe vtedy účinného zákonu č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom. Až do novely účinnej od 01.10.1994 totiž znel § 76 ods. 2 zákonu o trestnom konaní súdnom takto:
„Osobu, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine, smie zadržať ktokoľvek, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie jej totožnosti, na zamedzenie úteku alebo na zabezpečenie dôkazu. Je však povinný odovzdať zadržaného hneď prokurátorovi, vyšetrovateľovi, vyhľadávaciemu orgánu alebo policajnému orgánu; zadržaného príslušníka ozbrojených síl môže tiež odovzdať najbližšiemu útvaru ozbrojených síl alebo správcovi posádky. Ak nemožno zadržaného takto odovzdať, treba niektorému z uvedených orgánov zadržanie aspoň hneď oznámiť“
Tu je potrebné zdôrazniť, že osobu mohol ktokoľvek priamo zadržať, nie obmedziť na osobnej slobode. Preto tu bolo určujúcou skutočnosťou, na základe ktorej začala plynúť 48 hodinová lehota, zadržanie osoby pristihnutej pri trestnom čine, občanom. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu by tento postup už nemal byť možný. Aj v dobe účinnosti tohto ustanovenia zákona sa podľa teórie ústavného práva uvádzalo, že k plynutiu lehoty príde od okamihu, kedy príde k obmedzeniu osobnej slobody zadržaním, ktoré podľa zákona o trestnom konaní súdnom mohol vykonať ktokoľvek. Aj Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd ako aj Ústava Slovenskej republiky upravovali ústavný režim zadržania, pod zadržaním sa tak rozumelo zadržanie policajtom ale aj zadržanie súkromnou osobou. Tým, že zadržanie súkromnou osobou bolo neskôr pomenované ako obmedzenie osobnej slobody, bol vyňatý tento inštitút z dosahu Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd ako aj Ústavy Slovenskej republiky.
Aj tu je však potrebné uviesť, že sa vyskytujú názory, že je nepodstatné ako sa vo vnútroštátnom práve nazýva inštitút pozbavenia osobnej slobody a podstatné je skúmať len jeho súlad s Dohovorom o základných ľudských právach, keďže je to právny predpis vyššej právnej sily a preto takýto výklad býva označovaný za protiústavný vzhľadom na článok 5 Dohovoru a to aj vzhľadom na to, že lehota „ihneď“ podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru sa začína okamihom faktického pozbavenia osobnej slobody podozrivého. Súd nerozlišuje, ktorý orgán alebo iný subjekt oprávnený zákonom pozbavil osobu slobody (1). Tento názor však bol ojedinelý, no považujem za potrebné ho tu uviesť, pre lepšie zorientovanie sa v problematike, pretože výklad článku 5 Dohovoru, ako aj článok 17 Ústavy Slovenskej republiky sú pri výklade týchto ustanovení kľúčové.
2. Lehota začína plynúť od prevzatia obmedzenej osoby od občana príslušníkmi Policajného zboru
Práve tento postup si pravdepodobne väčšina z nás najlepšie pamätá, keďže sa tak postupovalo ešte pomerne nedávno a aplikoval sa počas účinnosti Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní, keďže podľa § 5 tejto vyhlášky, mohol mimo iného aj policajt služby poriadkovej polície, služby železničnej polície a služby dopravnej polície zadržať osobu podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku.
V tejto dobe už aj ustanovenie § 85 ods. 2 Trestného poriadku znelo takto:
„Osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú osobu bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo útvaru Colnej správy.“
Je treba uviesť, že obmedzením osobnej slobody podľa § 82 ods. 2 Trestného poriadku, ktorým sa umožňuje zadržať osobu komukoľvek, kto ju pristihol pri spáchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom neprichádza k zadržaniu podľa článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ale ide o len o svojpomocné konanie a zadržanie osoby vykonával až následne policajt (2). Tento výklad platil za uvedeného právneho stavu, no platí aj dnes.
Osobu v takomto prípade zadržiaval spravila policajt vymedzený § 5 Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 Z. z., a preto spravidla odovzdaním osoby príslušníkovi Policajného zboru bol vykonaný aj zadržiavací úkon, ktorým sa začalo plynutie lehoty podľa § 84 ods. 4 Trestného poriadku. Preto sa doba obmedzenia osobnej slobody osoby pristihnutej pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom, civilnou osobou, do celkovej doby zadržania nezapočítavala a lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku začala plynúť až zadržaním, ktoré vykonal policajt vymedzený trestným poriadkom alebo Príslušník policajného zboru vymedzený Vyhláškou, ktorému bola osoba odovzdaná.
Tu som počul od policajtov aj verziu, podľa ktorej lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku začína plynúť obmedzením osobnej slobody podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku napríklad pracovníkom Súkromnej bezpečnostnej služby, členom Rybárskej stráže, prípadne zadržaním policajtom Obecnej polície.
Takýto výklad však ani v minulosti a ani dnes nemá oporu v zákone ani v ustálenej judikatúre. Keďže pracovník súkromnej bezpečnostnej služby nie je verejným činiteľom, nemá žiadne zvláštne postavenie a na jeho správanie je nutné nazerať ako na správanie sa každej inej súkromnej osoby. To znamená, že osobnú slobodu iného môže obmedziť len podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Takýto názor zastáva rozhodovacia prax súdov (3). Taktiež ani zadržanie osoby policajtom Obecnej polície podľa § 8 ods. 1 písm. c) zákona o obecnej polícii, kde je policajt Obecnej polície oprávnený zadržať osobu, pokiaľ je táto pristihnutá pri páchaní alebo bezprostredne po spáchaní trestného činu, nie je možné vyhodnotiť ako úkon, ktorým by začala plynúť lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku. Zadržaním podľa tohto ustanovenia sa má na mysli úkon vykonaný podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, na základe ktorého môže osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, obmedziť ktokoľvek. Toto celkom jednoznačne vyplýva už len z toho, že priamo zákon o obecnej polícii odkazuje na ustanovenie § 76 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom, kde bola upravená obdoba súčasného § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Takýto výklad podporuje aj odborná literatúra (4)
3. Lehota začína plynúť od prevzatia obmedzenej osoby policajtom podľa 10 ods. 8 Trestného poriadku
Nadobudnutím účinnosti Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 192/2017 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní sa situácia znovu zmenila, keďže na základe tejto vyhlášky už nie je možné, aby osobu zadržal aj policajt napríklad služby poriadkovej polície. Preto nadobudnutím účinnosti tejto vyhlášky prichádza do úvahy rátanie lehoty podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku len tým spôsobom, že sa do nej nezapočítava doba obmedzenia osobnej slobody osoby pristihnutej pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom avšak teraz s tou modifikáciou, že príslušník Policajného zboru (neberieme do úvahy policajta vymedzeného § 10 ods. 8 Trestného poriadku) nie je oprávnený osobu zadržať podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku, ale môže ju zadržať len podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku a preto sa tomu prispôsobuje aj plynutie lehoty. Preto lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku začína plynúť až od doby, kedy osoba obmedzená na osobnej slobode bola odovzdaná policajtovi vymedzeným Trestným poriadkom, čiže policajtovi, ktorý môže osobu zadržať podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku.
Tento spôsob výkladu podporuje napríklad aj literatúra, keďže obdobnú právnu úpravu majú v súčasnosti napríklad aj v susednej Českej republike a tamojšia odborná literatúra a jej výklady sa dajú použiť aj na Slovensku. Aj podľa českej literatúry sa teda počíta lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku od okamžiku k okamžiku a plynie v prípade podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku od okamžiku zadržania a v prípade podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku od okamžiku prevzatia podozrivej osoby ktorej osobná sloboda bola obmedzená, policajtom vymedzeným v Trestnom poriadku (4). Tento záver vyplýva aj z judikatúry (5).
Ale napríklad aj pri pohľade na Ústavu Slovenskej republiky môžeme vidieť, takýto výklad je ústavne konformný. Ústava Slovenskej republiky v článku 17 ods. 3 určuje lehotu 48 hodín, v ktorej orgán, ktorý vykonal zadržanie, musí zadržanú osobu prepustiť alebo odovzdať súdu. Ústava nedovoľuje lehotu prekročiť nad povolených 48 hodín. Po odovzdaní zadržaného súdu plynie ďalšia ústavná lehota, v ktorej sudca musí zadržaného vypočuť. Lehota sa počíta od okamihu, keď sudca prevzal zadržaného. V tejto lehote sudca musí rozhodnúť, či zadržaného odovzdá do väzby alebo prepustí na slobodu. Základná lehota je 48 hodín. Ak je obvinený alebo podozrivý z trestného činu zadržaný pre trestný čin terorizmu, ústavou určená lehota trvá 96 hodín. Ani lehotu pre obmedzenie osobnej slobody zadržaného sudcom Ústava nedovoľuje predĺžiť. Lehoty ustanovené čl. 17 ods. 3 slúžia na ochranu pred obmedzením osobnej lehoty. Ich plynutie sa začína v okamihu, keď dôjde k obmedzeniu osobnej slobody zadržaním (6). Čiže musí byť vykonaný zadržiavací úkon, ktorým sa aj začína trestné stíhanie.
Samozrejme tento postup má aj oprávnenú kritiku, keďže poskytuje veľmi veľké možnosti na konanie policajtov, ktoré by nebolo súladné so zákonom a ústavou. Ide napríklad o snahy policajtov predlžovať umelo lehotu zadržania osoby tým, že sa neodovzdá policajtovi vymedzenému Trestným poriadkom v čo najkratšej možnej dobe. Takýmito prípadmi sa preto už zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý ako neústavný označil postup polície, kde policajti cielene nepoučili sťažovateľa o jeho zadržaní a teda mu tento procesný úkon formálne neoznámili. Preto ak sa príslušník Policajného zboru rozhodne podozrivej osobe obmedziť osobnú slobodu podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, alebo takúto osobu prevezme od súkromnej osoby, ktorá obmedzenie osobnej slobody vykonala, tak od okamihu, kedy sa táto osoba nachádzala v dispozícii polície, je neprípustné aby sa formálny úkon oboznámenia s dôvodmi zadržania a teda aj neodovzdania osoby policajtovi podľa § 10 ods. 8 Trestného poriadku, nevykonal bezodkladne a bola tak umelo predlžovaná doba zadržania. To však neplatí, ak by pre odklad takéhoto úkonu existovali rozumné dôvody (7). Pojem bezodkladne znamená najbližší možný okamih, zohľadňujúci okolnosti situácie. Pojem bezodkladne by teda asi nebol naplnený vtedy, ak by napríklad hliadka Pohotovostnej motorizovanej jednotky po obmedzení osobnej slobody osoby prichytenej pri krádeži podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona vzala k sebe na útvar a tam 3 hodiny písala úradný záznam za účelom jej následného odovzdania poverenému príslušníkovi.
Čiže treba to chápať tak, že ihneď po tom, čo príslušník Policajného zboru obmedzí osobnú slobodu podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku alebo takúto osobu prevezme od súkromnej osoby, ktorá obmedzenie osobnej slobody vykonala, je povinný ju bezodkladne, v čo možno najkratšom možnom čase odovzdať policajtovi vymedzenému v § 10 ods. 8 Trestného poriadku.
Vyskytuje sa tiež otázka, či môže aj policajt obmedziť osobnú slobodu podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Túto otázku už riešila aj staršia literatúra a vychádza sa z toto, že toto oprávnenie náleží každej osobe, pretože ide o zvláštnu okolnosť vylučujúcu protiprávnosť alebo aj svojpomocné konanie, a preto nie je dôvod, aby policajtovi nebolo možné postupovať podľa tohto ustanovenia zákonu (8). Ostatne, táto otázka bola čiastočne riešená aj rozhodovacou činnosťou súdu, kde súd vyslovil, že úkon v zmysle ustanovenia § 85 ods. 2 Trestného poriadku je oprávnený ktokoľvek s výnimkou policajta, ktorý je oprávnený použiť inštitút zadržania podozrivej osoby v zmysle ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku (9). Túto otázku zhodne rieši aj česká literatúra. (4)
Toto je len vo veľkej stručnosti načrtnuté plynutie lehôt pri zadržaní osoby podľa Trestného poriadku a uvedenie môjho názoru, ktorý však v konečnom dôsledku nemusí byť správny, alebo aj môže byť časom prekonaný. Samozrejme však treba zdôrazniť, že ten, kto má v prípravnom konaní najväčšie slovo je v konečnom dôsledku prokurátor a teda od jeho názoru sa bude aj odvíjať to, od ktorého okamihu bude plynúť lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku a jeho názor je preto potrebné rešpektovať.
Peter Jurkovič
Použitá literatúra
(1) JUDr. Bohumil Repík CSc., O zaistení osoby pristihnutej pri čine, Justičná revue 11/2003.
(2) Langášek, T., Wagnerová, E., Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kolektív: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: WoltersKluwer ČR, 2012.
(3) Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 8 Tdo 838/2006.
(4) Šámal, P. a kol.: Trestní řád. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013.
(5) R 10/1995 – český judikát.
(6) Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019.
(7) Rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 1594/2007.
(8) Deák, M. Zadržanie podozrivej osoby. Monografie. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015.
(9) Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Tdo V 1/2011.