Jednou z praktických situácií, ktorá sa stala predmetom internetových diskusií a tým pádom aj terčom spochybňovania konania policajtov, je postup policajtov po tom, čo sú privolaní k cestujúcemu verejnej dopravy, ktorý sa nepreukázal platným cestovným lístkom a odmieta preukázať svoju totožnosť revízorovi.
Ide o pomerne bežný jav, keď revízor vykonáva v autobusoch, električkách, či trolejbusoch verejnej dopravy kontrolu platnosti cestovných lístkov u cestujúcich. Nezriedka sa pasažieri nepreukážu platným cestovným lístkom a ďalší vývoj situácie závisí spravidla od správania sa takejto osoby. Okrem vzniku konfliktných situácií končiacich vulgárnymi urážkami, či až fyzickým napadnutím kontrolóra, kedy je už prítomnosť polície nevyhnutná, môže dôjsť k tomu, že osoba sa správa slušne, pokojne, rešpektuje výzvy, ale odmieta zaplatiť cestovné a sankčnú úhradu a tiež odmieta preukázať svoju totožnosť. Ako postupovať v danom prípade, ak je na miesto privolaná policajná hliadka?
A priori možno uviesť, že osoba cestujúca „na čierno“ sa zásadne vôbec nemusí dopustiť žiadneho priestupku uvedeného v osobitnej časti ZoPr. Zjednodušene povedané, cestujúci bez platného lístka nedodrží pravidlá zmluvného vzťahu, do ktorého fakticky vstupuje využitím prepravy od dopravcu, čo ale nemusí automaticky znamenať spáchanie napríklad priestupku proti majetku. Revízor je oprávnený žiadať osobu o predloženie platného cestovného lístka, ale nie je oprávnený ihneď žiadať predloženie dokladu totožnosti. Zákonný postup revízora spočíva v tom, že po zistení, že osoba nemá platný cestovný lístok alebo ho odmieta predložiť, túto vyzve na zaplatenie cestovného a sankčnej úhrady. Ak tento pasažier súhlasí a tieto sumy na mieste uhradí, vôbec nemusí predkladať revízorovi občiansky preukaz. Žiadať ho má revízor nárok až vtedy, keď osoba odmieta zaplatiť alebo nemá dostatočné prostriedky na zaplatenie. Vtedy je cestujúci povinný preukázať sa dokladom totožnosti na zaznamenanie identifikačných údajov potrebných na vymáhanie cestovného a sankčnej úhrady v rozsahu meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa trvalého pobytu, číslo občianskeho preukazu alebo iného dokladu totožnosti. Po tom už kontrola cestujúceho končí a v ideálnom prípade účasť polície nie je nutná.
Sporným však zostával prípad, kedy sa pasažier bez platného cestovného lístka nedopúšťa žiadneho priestupku (nespráva sa agresívne, vulgárne, nikoho nenapáda), len odmieta zaplatiť cestovné a sankčnú úhradu a súčasne preukázať svoju totožnosť. Vtedy revízori privolávajú hliadku polície, ktorú požiadajú o zistenie totožnosti osoby a o poskytnutie týchto údajov. Čierni pasažieri zvykli namietať, že polícia nie je oprávnená poskytovať ich osobné údaje tretím osobám a na tento postup sa sťažovali.
Pravdou je, že na túto situáciu explicitne nepamätal ani ZoPZ ani osobitný predpis. Vychádzalo sa len zo všeobecných ustanovení ZoPZ, a to konkrétne podľa § 72 ZoPZ „Každý má právo obracať sa na policajtov a útvary Policajného zboru so žiadosťou o pomoc. Policajti a útvary Policajného zboru sú povinné v rozsahu tohto zákona pomoc poskytnúť.“ Poskytnutie údajov revízorovi bolo následne subsumované pod § 69 ods. 4 ZoPZ podľa ktorého Policajný zbor poskytuje informácie a osobné údaje aj ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. K tomu je nutné uviesť, že nárok revízora zastupujúceho dopravcu poznať totožnosť takejto osoby za účelom vymáhania sankcie je legitímny. Nejde o svojvôľu, ale o dôvodný a opodstatnený nárok, keďže bez toho je právo dopravcu na zaplatenie cestovného od cestujúceho de facto nevymožiteľné. Pravdou však je, že chýbajúce ustanovenie ZoPZ alebo osobitného predpisu mohlo spôsobovať takéto právne polemiky.
Na to reagoval zákonodarca a 15.03.2019 nadobudla účinnosť novelizácia zákona č. 56/2012 o cestnej doprave, ktorou bolo v § 14 ods. 4 tohto zákona stanovené, že Policajný zbor spolupracuje s dopravcom pri zisťovaní totožnosti cestujúceho, ktorý sa nepreukázal dokladom totožnosti podľa odseku 2. Policajný zbor je oprávnený poskytnúť dopravcovi identifikačné údaje cestujúceho v rozsahu a na účel podľa odseku 2. Ide o jasne vyjadrené oprávnenie Policajného zboru a policajta, na mieste samom poskytnúť identifikačné údaje na účel vymáhania cestovného a sankčnej úhrady (spomenutý odsek 2). V podstate totožne je táto problematika upravená aj novelizáciou zákona č. 514/2009 o doprave na dráhach, konkrétne v § 16 ods. 5. Ďalej preto neexistuje dôvod spochybňovať postup policajtov a podávať sťažnosti na poskytnutie údajov, v dôsledku čoho môžu policajti bez akýchkoľvek pochybností vykonávať svoju právomoc aj v takýchto prípadoch.
Aj v kontexte tejto situácie by sme radi pripomenuli, že tak ako sme navrhovali zákonodarcom, aby sa inšpirovali českým zákonom v súvislosti s urážkami úradných osôb, rovnako v tomto prípade sa náš právny poriadok mohol už skôr novelizovať za použitia inšpirácie z českého Zákona o Policii. Ten je účinný už vyše 10 rokov, a v ustanovení § 63 ods. 2 písm. k) týkajúcom sa preukazovania totožnosti sa o. i. uvádza, že policajt je oprávnený vyzvať na preukázanie totožnosti osobu na žiadosť inej osoby, ktorá má na zistenie totožnosti právny záujem a takto zistené osobné údaje je policajt oprávnený odovzdať osobe, ktorá o to požiadala. Toto oprávnenie policajta uvedené priamo v Zákone o Policii sa vzťahuje presne na nami naznačované situácie. Zostáva nám len dúfať, že na prípadnú novelizáciu slovenského Zákona o priestupkoch po vzore toho českého, skutkovou podstatou urážky policajta, nebude potrebných ďalších x rokov…