Trendom dneška je natáčať si policajtov pri výkone ich právomoci. Tí často zakročujú v emočne vypätých situáciách na verejnosti, pod drobnohľadom nielen adresátov ich výziev, ale aj náhodných okoloidúcich, nehovoriac o zákrokoch pri verejných zhromaždeniach, kedy sleduje výkon ich právomoci doslova dav ľudí. V uplynulej dobe internet zaplavujú konfrontácie policajtov s osobami, ktoré sa zúčastňujú názorovo odlišných zhromaždení, z čoho vyplýva riziko konfliktov. Preto sme spracovali komentár k ustanoveniu § 27 ZoPZ, ktoré policajti využívajú v takýchto prípadoch.
§ 27 – Oprávnenie zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste
Ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných osôb, policajt je oprávnený každému prikázať, aby
a) v nevyhnutne potrebnom čase nevstupoval na určené miesto, ani sa na ňom nezdržiaval,
b) na nevyhnutne potrebný čas zotrval na určenom mieste.
Policajt je oprávnený na plnenie úloh vyplývajúcich z tohto zákona, ktorými sú bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochrana zdravia (zákon tu hovorí o zdraví, nie o živote a zdraví, pretože zdravie môže ohroziť aj značne menej intenzívne a závažné konanie) alebo práv a slobôd iných osôb, vykonať neformálnym spôsobom bezprostredný zásah do základných práv a slobôd, konkrétne do slobody pohybu. Základnou podmienkou aplikácie oprávnenia zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste, je snaha zabrániť porušeniu alebo ohrozeniu týchto zákonom chránených záujmov. Zároveň je potrebné toto ustanovenie aplikovať až v prípade nevyhnutnosti tak, ako to priamo uvádza zákon. Nevyhnutnosť však neznamená taký stav, že daný záujem už je porušený, alebo jeho ohrozenie je bezprostredné a závažné. Efektívna aplikácia právomoci policajtov a tohto ustanovenia nevynímajúc, vyžaduje prevenciu, ktorá je základom tohto oprávnenia. Jeho realizácia sa neprejavuje v použití sily alebo donucovacích prostriedkov, ale práve naopak, je preventívnym nástrojom, ktorý má zabrániť závažnejším dôsledkom.
Samotný zásah do základných práv a slobôd osôb, voči ktorým je tento služobný zákrok vykonávaný, je spravidla pomerne nepatrný, takže policajti by nemali práve kvôli možným dôsledkom z nepoužitia oprávnenia, s jeho využitím váhať. Toto oprávnenie je však služobným zákrokom sui generis z toho dôvodu, že predstavuje výnimku z dôvodov na jeho aplikáciu. Pri jeho použití totiž nemusí ísť o situáciu, keď je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo dôvodné podozrenie z ich páchania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 1 ZoPZ.
Od okamihu, kedy policajt prikáže osobe alebo osobám, aby nevstupovali na určité miesto alebo zotrvali na určitom mieste, ide o služobný zákrok so všetkými s tým spojenými dôsledkami. Policajt má povinnosť poučiť osoby, neuposlúchnutie tohto príkazu je postavené na roveň neuposlúchnutia výzvy, preto ide o priestupok proti verejnému poriadku v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) ZoPr, teda jeho uposlúchnutie je vynútiteľné. Forma príkazu nie je v zákone stanovená, na plnohodnotnú a správnu aplikáciu stačí, ak policajt vyzve osobu alebo osoby v tvare: „občania, v mene zákona Vám prikazujem, nevstupujte na námestie“. Tým spôsobom môže vyzvať aj neurčitú skupinu osôb, jedinou požiadavkou je to, aby bol adresát výzvy schopný túto vnímať. To znamená, že v prípade potreby policajt príkaz zopakuje (ak by napríklad pre hluk hrozilo, že určité osoby nemuseli príkaz počuť), je však nežiaduce, aby policajt príkaz opakoval osobitne každej z osôb, na ktorú sa vzťahuje. Takéto konanie policajta by rozhodne znižovalo jeho vážnosť, a tým aj pravdepodobnosť uposlúchnutia príkazu. O tom, voči ktorým osobám policajt aplikuje príkaz, rozhoduje výlučne policajt na mieste samom podľa vlastného uváženia tak, aby bol splnený legitímny cieľ, ktorým je ochrana uvádzaných záujmov.
Poučenie adresátov príkazu je postačujúce, ak policajt uvedie, že im prikázal zotrvanie alebo nevstupovanie na určité miesto, kvôli ochrane jedného zo zákonom chránených záujmov. Akékoľvek ďalšie diskusie s osobami sú spravidla kontraproduktívne. Rozhodnutie o aplikácii príkazu by však malo vychádzať z objektívnych okolností, ktoré sú často zistiteľné len na mieste samom. Tieto nemusia byť zdokumentované, pretože dôvodom na prikázanie nevstupovať na určité miesto môže byť hoci aj jednorazové pokrikovanie na osoby odlišnej názorovej strany, odev osoby, či transparenty vyjadrujúce nesúhlas alebo zjavnú provokáciu inej skupiny osôb.
Situácie, v ktorých policajt aplikuje toto oprávnenie, je spravidla možné rozdeliť do dvoch diametrálne odlišných skupín. Prvá skupina predstavuje dôvody, keď osoby, voči ktorým príkaz smeruje, môžu inému spôsobiť ujmu alebo inými osobami môže byť týmto osobám ujma spôsobená (t.j. hrozba útoku). Druhou skupinou sú prípady, keď policajt prikáže osobám zotrvať alebo nevstupovať na určité miesto z dôvodu, že im na tomto mieste hrozí nebezpečenstvo. Ide tak v prvom prípade o možnosť použitia násilia a v druhom prípade o nenásilné hrozby. Násilie môže byť páchané napríklad vtedy, ak pôjde o pochod alebo zhromaždenie dvoch ideovo protikladných skupín, u ktorých možno predpokladať narušenie verejného poriadku. A hrozba nebezpečenstva nastane najmä v situáciách, keď pôsobí prírodný živel či sila (požiar, povodne), alebo dochádza k manipulácii s nebezpečnými látkami, prípadne k riziku ich výbuchu a podobne (preprava rádioaktívnych látok, zneškodňovanie výbušného systému). Práve pri hrozbe násilia môže byť aplikácia náročná, nakoľko zúčastnené osoby môžu konať pod vplyvom momentálnych emócií. V takom prípade je dôležitá taktická príprava (ak nejde o náhly vznik nepokojov, napríklad konflikt v rómskej osade eskalujúci do pochodu proti druhej časti obyvateľov), pretože toto oprávnenie policajti môžu aplikovať voči každému, teda jednak voči osobám, ktoré sú potenciálnymi narušiteľmi ako aj voči osobám, ktoré sa môžu stať terčom útoku. Ustanovenie totiž komfortne umožňuje chrániť záujmy osôb (zdravie, práva a slobody) tak, že príkaz sa aplikuje voči tej skupine, kde je to efektívnejšie. Ak pôjde o zhromaždenie 300 člennej skupiny vyzývajúcej na zákaz výstavby jadrovej elektrárne, bude dôvodnejšie použiť takýto príkaz voči niekoľkočlennej skupine rozčúlených investorov. Jedným z determinantov by tak mala byť početnosť skupiny, ale do úvahy treba vziať aj ďalšie aspekty, ako miesto aplikácie oprávnenia a podobne. Predsa je jednoduchšie uzatvoriť jednu ulicu za účelom zabránenia stretu dvoch skupín osôb, ako zadržiavanie jednej zo skupín na rozsiahlom námestí.
Oprávnenie zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste v sebe nesie však celkovo tri oprávnenia. Prvým je príkaz na nevstupovanie na určité miesto {prvá časť písmena a)}, druhým je príkaz na opustenie určitého miesta – druhá časť tohto písmena, a tretím je v písmene b) vyjadrený príkaz na zotrvanie na určenom mieste. Príkaz na nezdržiavanie sa na určitom mieste v sebe de facto nesie oprávnenie vyzvať na opustenie určitého miesta, teda nielen zamedzenie vstupu ďalších osôb, ale aj odstránenie prítomnosti osôb už nachádzajúcich sa na mieste.
Doba použitia oprávnenia, teda samotného zásahu do slobody pohybu osôb, je stanovená ako nevyhnutne potrebný čas. Ten možno chápať ako dobu, po ktorú hrozí už opísané nebezpečenstvo alebo útok. Policajt je povinný bezprostredne po pominutí dôvodu, pre ktorý bol príkaz vydaný, umožniť voľný pohyb osôb. O tomto osoby výslovne informuje alebo napríklad odstráni zátarasu a umožní voľný prechod.