„Vy, policajti, ste platení z mojich daní!“. „No tak, pán vodič, to by ste sa mali viac snažiť, aby ste platili tých daní viac, lebo my teda nie sme bohvieako platení…“. Nejeden rozhovor policajta s občanom končí práve načrtnutým spôsobom. V príspevku sa autori zamýšľajú vzťahom príslušníka Policajného zboru k verejnosti a naopak.
Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. (§ 1 ods. 1 ZoPZ)
Slovenský zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, na rozdiel napríklad od toho českého, ktorý hneď v § 2 uvádza, že polícia slúži verejnosti, sa vzťahu k občanom explicitne nevenuje. Zaiste, zo znenia zákona vyplýva, že Policajný zbor dohliada na dodržiavanie základných práv, slobôd, právom chránených záujmov, dodržiavanie zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov, vrátane občianskeho spolunažívania či verejného poriadku. Policajný zbor, ak nerátame jeho predchodcu, ale hovoríme o Policajnom zbore v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky, má relatívne krátku históriu. Pozrime sa na jeho vnímanie v súčasnosti.
Policajný zbor dneška je na Slovensku, snáď po vláde alebo národnej rade, najkritizovanejšou štátnou inštitúciou. Média sa predbiehajú v tom, kto prinesie aktuálnejší, relevantnejší a kritickejší prieskum, v ktorom polícii verí čo najmenej občanov, a v ktorom súčasne nedôveru pociťuje najmenej polovica obyvateľstva. Výsledky práce Policajného zboru sú dehonestované, často sa o nich neinformuje alebo sa informuje v menšom rozsahu, ako je to v prípade nedostatkov či pochybení v činnosti polície. A o nedostatkoch sa často zistí, že nedostatkami ani neboli, to už ale nie je takou senzáciou, ani námetom na ďalší článok. Otázkou zostáva, prečo je tomu tak?
Nesporné je, že za súčasné negatívne vnímanie Policajného zboru časťou verejnosti môžu determinanty, ktoré môžeme rozdeliť na objektívne a subjektívne. K objektívnym predpokladom ovplyvňujúcim vnímanie polície patrí to, že ide o represívnu zložku, ktorá prosto musí v určitých prípadoch pristupovať k využívaniu nástrojov represie, ukladaniu pokút a podobne. Preto osoby, ktorým bol uložený trest, prípadne ktoré opakovane páchajú trestnú činnosť, budú v podstate vždy prechovávať negatívny postoj k polícii a jej príslušníkom.
Druhou skupinou predpokladov, ktoré ovplyvňujú obraz Policajného zboru, tvoria subjektívne názory občanov na políciu, ktoré sa formujú na základe nielen vlastných kontaktov občanov s políciou, ale aj tým, aké informácie obyvateľstvo o polícii vníma. O činnosti Policajného zboru informujú hlavne média, ktoré do výraznej miery ovplyvňujú to, či krok policajtov bude verejnosťou vnímaný pozitívne alebo negatívne. Už sme v článku poukazovali na to, ako bola polícia neprávom obviňovaná za útek osoby odsúdenej na doživotie, nehovoriac o tom, že oprávnenia policajtov sú médiami vykladané od prípadu k prípadu. V jednom prípade ide o policajnú brutalitu (napr. pri zákroku, o ktorom Ústavný súd SR vyslovil, že nedošlo k porušeniu zákonov policajtmi, no v médiách zostane aj tak prezentovaná otázka – a čo si poškodení spôsobili zranenia sami?), v iných prípadoch by zasa média radi videli nadprácu polície (veď policajti mohli predpokladať, že to bude doživotný trest, mali obžalovaného sledovať, mali mu znemožniť útek do zahraničia a pod.). Dovolíme si vysloviť názor, že média prechovávajú k polícii nezriedka až averziu. Toto je však stav, ktorý môže mať až patologické následky.
Úloha Policajného zboru v spoločnosti je nezastupiteľná. Dezinterpretácia faktov, mediálne výstupy, ktoré by bolo možné skôr označiť ako útoky, či napríklad menovanie konkrétnych policajtov a ich verejné pranierovanie sa stalo trendom dneška. Nehovoriac o tom, že natáčanie policajtov alebo ich fotenie čo i len pri náznaku dopravného priestupku, považujú niektorí jedinci za svoje hobby, či za možnosť zviditeľniť sa. Sebakriticky však musíme priznať, že dochádza k situáciám, keď policajti zlyhajú. Nie je ale objektívne možné, aby z približne 22.000 policajtov bol každý jeden morálkou, etikou, erudovanosťou a ktovie ešte čím, vzorom pre všetkých ostatných občanov.
Policajti nie sú teda len represívnou zložkou, ktorej úlohou je trestať. Policajti skutočne majú pomáhať občanom a chrániť ich. Je potrebné si uvedomiť, že obraz Policajného zboru vytvára každý jeden z nás, policajtov. Napriek všetkému, čo sme dnes napísali, je nutné začať od seba. Obraz polície vytvárame my, policajti. Preto každý spokojný občan, ktorému sme pomohli, ktorému sme prejavili empatiu, či sa zachovali ľudsky, vie pozitívnemu vnímaniu polície napomôcť vo výraznej miere. Systémové zmeny neprinesieme my, jednotlivci. Môžeme však robiť svoju službu najlepšie, ako dokážeme a správať sa k občanovi tak, ako by sme chceli, aby sa iný policajt zachoval v rovnakej situácii napr. k nášmu rodinnému príslušníkovi. Je preto úlohou policajtov priameho kontaktu s občanom – príslušníkov dopravnej polície, poriadkovej polície, hraničnej a cudzineckej polície, ale aj vyšetrovateľov a ďalších, aby občan po kontakte s nimi, na základe vlastnej skúsenosti mal dôvod prehodnocovať to, čo počul v médiách.
Na záver slovo k médiám? Nerobme to, čo robia nám. Nehádžme všetkých novinárov do jedného vreca. Iste, neopodstatnene negatívne vyjadrenia smerom k polícii vnímame obzvlášť citlivo, preto sme im dnes venovali toľkú pozornosť. Ale skúsme oceniť a vážiť si tých, ktorí informujú objektívne, nezaujato a o našu prácu sa zaujímajú korektne a eticky. A to obzvlášť tých, ktorí si problematiku práce polície bližšie naštudujú z pohľadu zákonov, či iných všeobecne záväzných právnych predpisov a informujú tak verejnosť o to objektívnejšie. Žiaducim stavom by bolo nadviazať s médiami spoluprácu, nakoľko tak ako sú pre média cenné informácie súvisiace s trestnou činnosťou, tak policajtom vedia pomôcť média so stotožnením podozrivých osôb, či poskytnúť poznatky, ku ktorým sa dostali pod podmienkou anonymity svojich zdrojov. Ideálnym stavom by bolo, ak by prestalo byť moderným útočenie na Policajný zbor a jeho príslušníkov. Aby nebolo trendom fotiť policajta, ktorý si doprial v priebehu 12 hodinovej služby, ktorú trávi na ulici často v zime, daždi či neznesiteľnom teple, niekoľkominútovú kávu na pumpe. Aby sa neobviňovalo za to, čo ani nepatrí do kompetencie Policajného zboru. A na druhej strane, aby sme aj my, policajti, rovnako pristupovali k občanom, vystupovali zákonne, eticky a korektne, bez ohľadu na to, či ide o advokáta, robotníka alebo novinára.