V preukazovaní príslušnosti služobným preukazom pokračujeme komentárom k ďalším odsekom ustanovenia § 14 Zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého
2) Policajt uvedený v odseku 1 sa nepreukazuje služobným preukazom
a) ak zakročuje pod jednotným velením,
b) pri ochrane určených objektov, objektov osobitného významu alebo iných strážených objektov (ďalej len „strážený objekt“),
c) pri služobnom zákroku proti osobe, ktorá podľa zistených skutočností môže byť svojím konaním nebezpečná pre život alebo zdravie zakročujúceho policajta alebo iných osôb, najmä ak ide o páchateľa trestného činu ozbrojeného zbraňou podľa § 14 ods. 5, páchateľa zločinu, ušlú zadržanú osobu, ušlú zatknutú osobu, osobu ušlú z výkonu väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „nebezpečný páchateľ“), zrejme podnapitej, pristihnutej pri páchaní trestného činu alebo priestupku, ozbrojenej zbraňou, osobe predvedenej alebo zaistenej, osobe, ktorá nedovolene prekročila štátnu hranicu, alebo ak to okolnosti služobného zákroku neumožňujú.
(3) Policajt uvedený v odseku 1 nepoužíva na služobnej rovnošate s identifikačným číslom pri výkone služobnej činnosti menovku policajta,
a) ak zakročuje pod jednotným velením podľa § 66,
b) pri služobnom zákroku policajta v službe osobitného určenia podľa § 67 a 68 alebo v osobitných prípadoch pri použití ochrannej kukly policajtom podľa § 68a,
c) ak je zaradený v pohotovostnom policajnom útvare okrem jeho určenia na výkon hliadkovej alebo obchôdzkovej služby.
(4)Minister môže určiť z dôvodu nebezpečenstva ohrozenia života a zdravia policajta ďalšie služobné činnosti, pri ktorých policajt uvedený v odseku 1 nepoužíva na služobnej rovnošate s identifikačným číslom menovku.
(5) Zbraňou podľa odseku 2 písm. c) sa rozumie čokoľvek, čím možno urobiť útok proti telu dôraznejším.
K ods. 2 – Zákon správne a opodstatnene určuje výnimky z povinnosti policajta preukázať sa služobným preukazom aj v služobnej rovnošate. Spoločne pre všetky tri okruhy situácií možno zhrnúť, že ide o požiadavku – bezpečnosti – t.j. neohrozenia života a zdravia policajt, iných osôb, a ďalších zákonom chránených záujmov; a súčasne zvýšenia úspešnosti vykonania služobného zákroku, či splnenia vykonávanej úlohy. Tieto záujmy sú postavené nad momentálny záujem na preukazovaní príslušnosti za súčasného použitia služobného preukazu tak, aby nebola znížená efektívnosť vykonávanej činnosti policajtov.
Písm. a) – Služobné zákroky pod jednotným (priamym) velením sú najmä zákroky poriadkových jednotiek pri narušení verejného poriadku, zákroky príslušníkov Útvaru osobitného určenia Prezídia Policajného zboru, či príslušníkov jednotlivých pohotovostných policajných útvarov. Tieto služobné zákroky sa vyznačujú vysokou náročnosťou a možnosťou ohrozenia a porušenia zákonom chránených záujmov. Nebolo by opodstatnené doslova zaťažovať policajtov ešte aj požiadavkou preukazovania príslušnosti služobným preukazom a riskovať tak ich bezpečnosť, keďže v daných situáciách sú títo povinní brať zreteľ prioritne na čo najefektívnejšie vykonanie služobného zákroku za splnenia ďalších zákonných podmienok.
Písm. b) – Rozumnou je aj výnimka z preukazovania príslušnosti pri ochrane určených objektov. Predpokladá sa, že osoba vykonávajúca ochranu určeného objektu je skutočne policajtom a nad požiadavku takéhoto preukazovania príslušnosti je postavená požiadavka bezpečnosti policajta a zabezpečenia ochrany stráženého objektu. Preto povinnosť preukázať sa má osoba vstupujúca do takéhoto objektu, nie policajt zabezpečujúci ochranu stráženého objektu.
Písm. c) – Najširšou skupinou sú práve prípady uvedené v tomto písmene. Je potrebné upriamiť pozornosť na jedinú legálnu definíciu nebezpečného páchateľa, ktorým sa rozumie osoba, ktorá môže byť svojím konaním nebezpečná pre život alebo zdravie zakročujúceho policajta alebo iných osôb, najmä páchateľ trestného činu ozbrojeného akýmkoľvek predmetom, ktorým možno urobiť útok proti telu dôraznejším, páchateľa zločinu (§ 11 TZ), ušlú zadržanú osobu (§ 85 TP), ušlú zatknutú osobu (§ 73 TP) a osobu ušlú z VV alebo VTOS. Ide o prípady, keď bude policajt povinný pristupovať osobitne opatrne a dbať na nekompromisné zaistenie čo najvyššej miery bezpečnosti. Čo ale rozumieť pod pojmom „osoba, ktorá na základe zistených skutočností, môže byť nebezpečná…“?. Tieto skutočnosti môžu vyplývať z osobnej znalosti policajta, z informácie poskytnutej operačným strediskom, oznamovateľom, ale môžu byť zistené aj priamo až na mieste služobného zákroku. Pri požiadavke takejto osoby o preukázanie príslušnosti k PZ služobným preukazom smerujúcej k policajtovi, tento nie je povinný odôvodňovať nevyhovenie požiadavke, ale bude ďalej vykonávať svoj služobný zákrok (služobnú činnosť). Rovnako môže postupovať aj pri zákroku voči osobe zrejme podnapitej (stupeň opitosti nie je potrebné orientačnou skúškou, postačí, ak sa opitosť javí podľa psychomotorických prejavov osoby), pristihnutej pri páchaní trestného činu alebo priestupku, ozbrojenej zbraňou (bližšie odsek 5), osobe predvedenej (§ 18 ods. 3,4, § 17 ods. 2, § 17b ods. 1) alebo zaistenej (§ 19 ods. 1) a osobe, ktorá nedovolene prekročila štátnu hranicu.
Záver tohto písmena značným spôsobom rozširuje výnimky z povinnosti preukázania príslušnosti, a to tak, že túto povinnosť policajt nemá, ak to okolnosti služobného zákroku neumožňujú. Nemusí ísť tak o osoby uvádzané v predošlých vetách, ale o iné osobitné prípady, kedy by mohlo byť preukázanie príslušnosti takýmto spôsobom na ujmu spomínaných záujmov. Môže ísť o prípady, ak policajti pri vykonávaní služobného zákroku (napríklad aplikácia oprávnenia požadovať preukázanie totožnosti podľa § 18) sú v početnej či silovej nevýhode. Nemusí ísť len o páchateľa trestného činu, či všeobecne nebezpečného páchateľa, aby policajt oprávnene odmietol preukázať príslušnosť služobným preukazom, napríklad ak ho o predloženie žiada 120 kilogramov vážiaci rozzúrený zápasník, ktorý podnapitý porozbíjal zariadenie reštaurácie, a policajt je na mieste služobného zákroku so ženou. Nad požiadavku preukázania príslušnosti preto vždy vstupuje požiadavka bezpečnosti policajta, osoby voči ktorej sa vykonáva služobný zákrok, ostatných prítomných osôb a zároveň požiadavka úspešného dokončenia služobného zákroku. Ak by policajt na mieste zvážil, že preukázanie sa služobným preukazom podľa ods. 1 písm. b) tohto ustanovenia by mohlo byť na úkor ktoréhokoľvek záujmu z predchádzajúcej vety, nemusí tejto požiadavke vyhovieť.
K ods. 3 – Zákonodarca skutočne pamätal na situácie, v ktorých policajti nepoužívajú na služobnej rovnošate s identifikačným číslom pri výkone služobnej činnosti menovku policajta. I keď musíme konštatovať, že s poukazom na komentár k ods. 1 tohto ustanovenia, považujeme za okruh prípadov, kedy policajti nepoužívajú menovku, za značne oklieštený. Policajt podľa tohto ustanovenia, v prípade písmen a), b), c) zásadne nepoužíva menovku, t.j. neumiestňuje si ju na viditeľné miesto na služobnej rovnošate, a to nielen počas vykonávania služobného zákroku, ale za splnenia podmienok uvádzaných v nasledujúcich prípadoch.
Podľa písmena a) policajt nepoužíva na služobnej rovnošate menovku, ak zakročuje pod jednotným velením podľa § 66 ZoPZ. Zákrokmi pod jednotným velením sú pre účely tohto ustanovenia najmä zákroky poriadkových jednotiek pri narušení verejného poriadku.
Podľa písmena b) sa rovnaká výnimka z používania vzťahuje na príslušníkov Útvaru osobitného určenia, ktorí vykonávajú služobného zákroky proti páchateľom najzávažnejších foriem protiprávnej činnosti, a to páchateľom terorizmu, únoscom osôb a dopravných prostriedkov ako aj nebezpečným páchateľom organizovanej trestnej činnosti a páchateľom úmyselných zločinov. O ich nasadení rozhoduje spravidla prezident Policajného zboru.
V neposlednom rade, podľa písmena c), nepoužívajú menovku ani príslušníci pohotovostného policajného útvaru okrem ich určenia na výkon hliadkovej alebo obchôdzkovej služby. Takéto určenie je zväčša potrebné pri tzv. zvýšených výkonoch služby, resp. bezpečnostných opatreniach, keď je potrebné úlohy Policajného zboru efektívne plniť za použitia vyššieho počtu hliadkujúcich policajtov. Okrem týchto prípadov policajt – príslušník PPÚ zásadne nepoužíva menovku, a to ani pri vykonávaní služobnej činnosti spojenej napríklad s údržbou služobných motorových vozidiel a podobne.
K ods. 4 – Ustanovenie predstavuje zmocnenie ministra vnútra na určenie aj ďalších služobných činností, pri ktorých policajt v služobnej rovnošate s identifikačným číslom nepoužíva menovku. Rozsah takýchto služobných činností môže byť určený nariadením ministerstva vnútra, pričom základnými podmienkami na ich vymedzenie je záujem osobnej bezpečnosti policajta či osôb jemu blízkych, analogicky odkazujúc na ustanovenie § 68a.
K ods. 5 – Zbraňou, ktorá odôvodňuje posudzovanie osoby ako nebezpečného páchateľa, chápe zákon ako akýkoľvek predmet, ktorým možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Ide o definíciu, na ktorú odkazuje aj § 22 Oprávnenie odňať zbraň. Pre účely tohto a ďalších ustanovení však nemožno pojem zbraň vykladať výlučne ako strelnú zbraň alebo zbraň v zmysle predmetu určeného na útok, ale je potrebné tento pojem posudzovať v kontexte všetkých ustanovení, ktoré naň odkazujú. Preto predmetom, ktorým možno útok proti telu urobiť dôraznejším, je akýkoľvek predmet, ktorý môže byť použitý na efektívnejšie, resp. prekvapivé vykonanie útoku. Môže ísť o predmety priamo určené ako prostriedky sebaobrany – rôzne obušky, paralyzátory, slzotvorné spreje, ale aj ostatné predmety, ktoré môžu zvýšiť riziko poranenia policajta. Sem zaradíme predmety ako palice, boxery, akékoľvek rezné, sečné a bodné zbrane, či veci bežnej ľudskej potreby, ktorými však je možné inému ublížiť na zdraví – žiletka, ale aj napríklad pero alebo zväzok kľúčov. Takéto zbrane je možné odňať podľa § 22. Predmet je preto potrebné posudzovať ako zbraň z hľadiska čo i len eventuálnej možnosti jeho použitia na útok. Ak je prítomný tento prvok, hovoríme o zbrani.