V októbri tohto roku došlo v Českej republike k súdnemu pojednávaniu vo veci obžalovaného Š. V., príslušníka Policie ČR, ktorý bol obžalovaný z trestného činu ublíženie na zdraví. Toto mal spôsobiť unikajúcemu vodičovi motocyklu, ktorému služobným motorovým vozidlom skrížil cestu tak, že tento do vozidla narazil, pričom mu bolo spôsobené ťažké ublíženie na zdraví. Súd však policajta oslobodil spod obžaloby, pretože zásah policajta nebol neprimeraný. Ako by sa tento prípad posudzoval na Slovensku?
Podľa tlačovej správy Generální inspekce bezpečnostních sborů (GIBS), zo znaleckého posudku v uvedenom trestnom konaní vyplynulo, že unikajúci vodič motocykla nemohol do poslednej chvíle vidieť služobné motorové vozidlo postavené ako zátarasa. V danom momente už nebolo možné nijako stretu vozidla a motocykla zabrániť. Preto podľa názoru vyšetrovateľa GIBS bolo porušené obmedzenie stanovené ustanovením § 53 odst. 5 Zákona o Policii ČR, teda aby osobe, proti ktorej je použitý donucovací prostriedok, nebola spôsobená ujma zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti jej protiprávneho konania. Vedenie Policie ČR oficiálne vyjadrilo obžalovanému policajtovi podporu a na jeho stranu sa postavili aj odbory, či radoví policajti.
Ako sme už uviedli, policajt bol oslobodený spod obžaloby. Podľa internetovej stránky irozhlas.cz sa sudca vyjadril, že podľa neho zásah proti motocyklistovi, vzhľadom k jeho bezohľadnej jazde, nebol neprimeraný. Sudca napokon zastával názor, že pri odvrátení útoku musí byť použitá razantnejšia sila, než je sila útočníka, aby mohol byť dosiahnutý cieľ.
Bez ďalšieho môžeme uviesť, že s rozsudkom súdu sa stotožňujeme a vítame ho. Sudca podľa nášho názoru správne vyhodnotil primeranosť použitia donucovacieho prostriedku, a tak policajta oslobodil spod obžaloby. V podmienkach slovenského ZoPZ existuje obdobné ako vyššie citované ustanovenie, a to konkrétne § 50 ods. 4, ktorý znie:
O tom, ktorý z donucovacích prostriedkov policajt použije, rozhoduje podľa konkrétnej situácie tak, aby dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku.
Rozhodujúcou otázkou v takýchto prípadoch je zákonom všeobecne predpokladaná primeranosť použitia donucovacieho prostriedku. Primeranosť pri použití donucovacích prostriedkov možno rozdeliť do dvoch rovín, a to primeranosti voľby a spôsobu použitia donucovacieho prostriedku a osobitne primeranosti času jeho použitia, pričom však tieto tvoria nerozlučný celok. Podobne ako pri excesoch z medzí nutnej obrany, aj v prípade použitia donucovacích prostriedkov môže dôjsť k intenzívnemu aj extenzívnemu excesu. Požiadavka primeranosti voľby a spôsobu použitia donucovacieho prostriedku znamená, že na to, aby policajt mohol použiť donucovací prostriedok musia byť jednak splnené zákonné podmienky na jeho použitie (napr. kladenie aktívneho odporu predvádzanej osoby) a zároveň musí spôsob použitia donucovacieho prostriedku zodpovedať cieľu služobného zákroku. Je preto nevyhnutné posudzovať každý prípad použitia donucovacieho prostriedku osobitne. Príkladom môže byť použitie obušku voči predvádzanej osobe, ktorá kladie pasívny odpor spočívajúci v tom, že sedí vo vozidle a odmieta sa pustiť volantu, ktorý pevne drží oboma rukami. Zákonné podmienky sú z formálneho hľadiska splnené, no dôležitý bude spôsob použitia obušku. Pochopiteľne, ak je policajt schopný hmatmi prekonať tento odpor osoby a vytiahnuť ju z vozidla, použitie obušku ani nebude nutné. Môže však ísť o vyšportovaného muža alebo osobu s vysokou telesnou hmotnosťou, pri ktorej použitie hmatov v stiesnenom priestore motorového vozidla je problematické. Ak sa však policajt rozhodne použiť obušok, je prípustné týmto si pomôcť pri použití hmatu ako opory a osobu vytiahnuť z vozidla. No neprijateľné by mohlo byť, ak by policajt začal osobu obuškom udierať. Ide o jeden a ten istý donucovací prostriedok, ktorý ale môže byť použitý rôznymi spôsobmi, a práve vtedy vystupuje do popredia požiadavka primeranosti.
Požiadavka primeranosti času použitia donucovacieho prostriedku platí zvlášť pri prostriedkoch priamo odvracajúcich útok a pri prostriedkoch znemožňujúcich pohyb alebo prípadný útok osoby. Okamih, kedy policajt začne s použitím donucovacieho prostriedku nie je a nemôže byť zákonom expressis verbis upravený, pretože vyplýva až z konkrétnej situácie. V odlišných prípadoch môže byť donucovací prostriedok oprávnene použitý už ak útok (útek) osoby bezprostredne hrozí a naopak v iných prípadoch až keď útok (útek) osoby začal. Preto je požiadavka primeranosti času spojená najmä s ukončením použitia donucovacieho prostriedku. Ak policajt použil obrannú tyč proti osobe, ktorá kládla aktívny odpor, okamihom, kedy je osoba pod kontrolou policajta a je bez pochybností zrejmé, že v útoku nebude pokračovať, je policajt povinný v danom prípade ďalej osobu neudierať. To však nevylučuje súčasné použitie ďalších donucovacích prostriedkov – použitie hmatov na to, aby policajt dostal ruky osoby za chrbát a priloženie pút osobe. Aj po tom, čo útok na prvý pohľad pominul, teda osoba zostala ležať na zemi a kričí, že sa vzdáva, policajt môže oprávnene vykonať tieto opatrenia na zamedzenie ďalšieho útoku, resp. obmedzenie osobnej slobody osoby.
V súvislosti so zásadou primeranosti je v praxi možné stretnúť sa s polemikou na otázku, či proti útočníkovi ozbrojenému nožom je prípustné použiť strelnú zbraň. Bez ďalšieho analyzovania problematiky uvádzame, že použitie strelnej zbrane policajtom voči osobe útočiacej nožom je zásadne primerané a vzhľadom na charakter služobného zákroku a s tým spojenú snahu o jeho efektívne vykonanie, často až potrebné. Od policajta, a to či už ide o referenta vykonávajúceho hliadkovú službu alebo príslušníka pohotovostného útvaru, nemožno objektívne požadovať, aby sa pokúsil spacifikovať nožom ozbrojeného útočníka za pomoci hmatov či chvatov, či za použitia obdobného donucovacieho prostriedku – napríklad obušku. Nôž alebo akákoľvek sečná či bodná zbraň (s výnimkou ich menších vyhotovení ako napríklad nôž tzv. rybička) je zbraňou takého charakteru, že aj jednorazovým bodnutím možno spôsobiť trvalé poškodenie zdravia, ak nie smrť. V prípade policajta by napadnutie nožom mohlo mať o to fatálnejšie následky, že by mohol byť následne útočníkom odzbrojený a jeho služobná zbraň použitá útočníkom aj voči ďalším osobám. Preto absolútne rezolútne zastávame názor, že v prípade, ak osoba drží v rukách nôž a bezprostredne hrozí jeho použitím alebo sa ho snaží použiť voči policajtom alebo iným osobám, policajti sú po márnej výzve, hrozbe zbraňou alebo varovnom výstrele (ak je možné ich použiť) oprávnení, na úrovni hraničiacej s povinnosťou, použiť služobnú zbraň a odvrátiť toto nebezpečenstvo. Podobne je to aj s ďalšími zbraňami, ktorými možno závažným spôsobom ohroziť alebo priamo poškodiť zdravie (sekera, mačeta a pod.).
Záverom si dovolíme dúfať, že ak by sa podobný prípad stal na Slovensku, tak by rovnako nedošlo k odsúdeniu dotknutého policajta. Takéto prípady totiž policajtov značne zneisťujú a majú za následok nevykonanie služobného zákroku alebo nepoužitie donucovacieho prostriedku, hoci by reálne mohol a mal byť zákrok vykonaný. Sme presvedčení, že prípady, kedy je policajt obvinený za použitie donucovacieho prostriedku (napr. policajt, ktorý pri streľbe na unikajúce vozidlo zasiahol spolujazdca), by mali byť podrobne analyzované a policajti by mali byť služobnou cestou upozornení na to, čo bol rozhodujúci činiteľ pri obvinení policajta, resp. čomu by sa mali policajti v obdobných situáciách vyhnúť a na čo brať ohľad, aby bolo zrejmé, že nie každý policajt bude za každých okolností v obdobnom prípade obvinený. Keďže však k tomu nedochádza, vytvára sa priestor na šírenie fám, a potom sa niet čo čudovať znechuteniu policajtov prejavujúcemu sa formou „radšej ho nechám ujsť…“.