Po polemike, s ktorou sme sa stretli v súvislosti s článkom publikovaným na stránke www.pravnelisty.sk, sme sa rozhodli, že budeme na tento článok reagovať a právne argumentovať tak, aby sme podporili naše nesúhlasné stanovisko, keďže na uvedenú problematiku máme opačný názor.
V stručnosti možno uviesť, že autor v danom článku uvádza, že „policajt, ktorý nie je vecne príslušným orgánom činným v trestnom konaní, nie je oprávnený sa žiadnym zákonným spôsobom presvedčiť, či osoba, ktorú obmedzil na osobnej slobode, má pri sebe zbraň, resp. inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osôb“. Autor poukazuje na nemožnosť postupu podľa § 99 ods. 4 Trestného poriadku, keďže k nemu absentuje zákonný podklad. Zároveň uvádza, že obmedzenie osobnej slobody nie je možné považovať za služobný zákrok, pretože zákrok musí byť vykonaný v medziach Zákona o Policajnom zbore (ďalej ZoPZ). Trestný poriadok má navyše vždy k ostatným mimotrestným normám povahu lex specialis. Toľko skrátené úvahy autora článku, ktorého sumárom je prvá veta tohto odseku ohraničená úvodzovkami.
Pozrime sa na zákonný rámec vykonania tzv. bezpečnostnej prehliadky a súvisiacich ustanovení.
Podľa § 9 ods. 1 ZoPZ je policajt v službe povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.
Podľa § 9 ods. 3 ZoPZ je služobný zákrok zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby.
Podľa § 22 ods. 1 ZoPZ je policajt oprávnený presvedčiť sa, či osoba, proti ktorej vykonáva služobný zákrok, nemá pri sebe zbraň (§ 14 ods. 5), a ak ju má, odňať ju.
Je teda zrejmé, že služobný zákrok je činnosť vykonávaná v medziach ZoPZ. Určené medze však znamenajú, že zákon stanovuje dôvody na vykonanie služobného zákroku a tiež spôsob jeho vykonania, vrátane zásady primeranosti, oficiality, oportunity a ďalších. To však, v rozpore s kontextom kritizovaného článku, neznamená, že ak policajt koná na podklade iného zákona, stráca oprávnenia v zmysle zákona o Policajnom zbore. Ad absurdum by naznačený výklad znamenal, že ak policajt povedzme zadržiava osobu v zmysle Trestného poriadku a táto ho začne napádať, tak nemôže už použiť donucovacie prostriedky v zmysle ZoPZ, ale bude konať len v medziach nutnej obrany, čo je, pochopiteľne, nezmysel. Policajt ani aplikáciou oprávnení, ktoré sú mu zverené na podklade osobitných zákonov, nestráca svoje oprávnenia v zmysle ZoPZ.
Nie je naším cieľom en bloc odsúdiť spomínaný článok, keďže mu nemožno uprieť logické úvahy autora. Kameň úrazu však tkvie v nesprávnej interpretácii praktického priebehu obmedzenia osobnej slobody policajtom. Postup, ktorý považujeme nado všetku pochybnosť za správny, budeme demonštrovať na príkladoch z praxe. Nie je však predmetom tohto článku polemizovať o (ne)zmyselnosti toho, že vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 192/2017 Z. z. nezakotvila pre policajta možnosť zadržať osobu v zmysle § 85 ods. 1 Trestného poriadku. Nejdeme sa ani zaoberať príslušnosťou povereného príslušníka a vyšetrovateľa, ale vychádzať budeme z premisy, že policajt osobnú slobodu osoby pristihnutej pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, pre účely nasledujúcich príkladov, obmedzí na základe ustanovenia § 85 ods. 2 TP.
1. príklad – Policajti vykonávajúci hliadkovú službu zastavia vodiča motorového vozidla podozrivého z úteku z miesta dopravnej nehody. Po pristúpení k vodičovi policajti zacítia zápach alkoholu. Policajti už samotným vydaním výzvy na zastavenie vozidla, ktorú v tomto prípade vodič uposlúchol, vykonávajú služobný zákrok, nakoľko ide o činnosť policajta, ktorá zasahuje najmenej do slobody pohybu danej osoby, teda policajt bezprostredne zasahuje do jej základných práv a slobôd. A contrario, ak by nešlo o služobný zákrok a vodič by sa rozbehol preč, policajt by voči nemu nemohol využiť svoje oprávnenia a zabrániť mu v úteku. Následne policajti vyzvú vodiča na to, aby sa podrobil dychovej skúške, ktorá bude mať pozitívny výsledok napr. 0,75 mg/l. Policajti v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku vodičovi obmedzia osobnú slobodu. Sú oprávnení vykonať u neho tzv. bezpečnostnú prehliadku, tzn. aplikovať hore uvádzané oprávnenie podľa § 22 ods. 1 ZoPZ? Bez akýchkoľvek pochybností bezpečnostnú prehliadku vykonať môžu. Policajti totiž už voči osobe vykonávajú služobný zákrok, uplatňujú svoje oprávnenia a bezprostredne zasahujú do práv a slobôd dotknutej osoby, tzn. pred eskortou vodiča na útvar PZ v zmysle Nariadenia ministra vnútra č. 83/2011 o vykonávaní eskorty osoby, sa musia presvedčiť, či táto osoba nemá pri sebe zbraň. Dodávame, že policajti v čase začatia služobného zákroku voči osobe nemohli vedieť, či sa táto mohla dopustiť trestného činu (nevedeli vopred výsledok dychovej skúšky), takže nešli za vodičom s tým, že ho idú obmedziť na osobnej slobode.
2. príklad – Hliadka OO PZ je privolaná do predajne elektrospotrebičov, kde zamestnanec SBS obmedzil osobnú slobodu osobe, ktorá si na predajnej ploche vzala mobilný telefón v hodnote 300,-€, cez pokladničnú zónu prešla bez zaplatenia, pričom pri východe z predajne bola zastavená príslušníkom bezpečnostnej služby a mobil mu odovzdala. Aký je postup policajtov, ktorí sa dostavia na miesto? Jednoznačne zistia totožnosť prítomných osôb, vrátane podozrivej osoby, ktorá je znova podrobovaná právomoci policajtov, znova je povinná preukázať svoju totožnosť, a bez ohľadu na to, či tak urobí, ju policajti budú eskortovať na útvar PZ. Napriek tomu, že hliadka vedela, že sa dostavila na miesto preverenia oznámenia o spáchaní trestného činu, jej prvý kontakt s páchateľom nespočíval v tom, že ho pozdravia a bez ďalšieho eskortujú na OO PZ. Osobná sloboda osoby už bola obmedzená (aj keď zamestnancom SBS), ale policajti svoje oprávnenia nestrácajú a sú povinní sa presvedčiť, či eskortovaná osoba nemá pri sebe zbraň. Tzn. aj v tomto príklade, kde policajti vedeli, že ide o osobu, ktorej osobná sloboda už bola obmedzená, aplikovali v prvom rade oprávnenie v zmysle § 18 ods. 1 ZoPZ, ktorým sa opäť de facto zasahuje najmenej do slobody pohybu, teda začali služobný zákrok.
3. príklad – Policajti PMJ spozorujú počas výkonu hliadkovej služby osobu kopajúcu do skleného výkladu obchodu. Policajti okamžite preukážu príslušnosť k PZ ústnym vyhlásením a vyzvú osobu, aby upustila od protiprávneho konania (výzva s výstrahou). Tá však kope do výkladu ďalej. Nakoľko osoba výzvu neuposlúchla a ďalej poškodzuje majetok, sú policajti oprávnení použiť donucovacie prostriedky a zabrániť osobe v ďalšom páchaní protiprávnej činnosti. Po spacifikovaní osoby sa na miesto dostaví majiteľ obchodu, ktorý uvedie, že vzniknutá škoda je vo výške najmenej 500,-€. Policajti v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedzia osobnú slobodu páchateľa a opäť ho eskortujú na útvar. Ak by policajti nestihli vykonať oprávnenie v zmysle § 22 ods. 1 ZoPZ hneď po použití donucovacích prostriedkov, mali by tak vykonať pred eskortovaním osoby. Služobný zákrok začal najneskôr fyzickým pôsobením na páchateľa, tzn. faktickým použitím donucovacích prostriedkov. Opäť išlo o služobný zákrok, ktorého vykonávanie je predpokladom vykonania tzv. bezpečnostnej prehliadky.
Čo majú spoločné uvedené príklady? To, že oprávnenie obmedziť osobnú slobodu v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku nie je z pohľadu policajta akýmsi autonómnym ustanovením odtrhnutým od reality, ale toto je zakaždým aplikované v príčinnej súvislosti s iným konaním, ktoré mu predchádza. Policajt nikdy nepristúpi k osobe s tým, že ju ide obmedziť na osobnej slobode v zmysle uvedeného ustanovenia bez toho, aby predtým neaplikoval iné oprávnenie a nevykonal voči nej služobný zákrok. Nepoužili sme žiadne absurdné scenáre, ale reálne situácie, pri ktorých už uvádzaný „kontakt“ policajta s takouto osobou pred obmedzením osobnej slobody, môže zásadne znamená vykonávanie služobného zákroku. Uvažovanie nad tým, či samotné obmedzenie osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku je alebo nie je služobným zákrokom je tak vyslovene irelevantné. Rovnako ako úvahy o tom, či predmet získaný pri tzv. bezpečnostnej prehliadke, je v prípade takéhoto obmedzenia osobnej slobody použiteľným dôkazom v trestnom konaní alebo ako uvádza autor hore spomenutého článku, je dôkaz postihnutý vadou plodu z otráveného stromu. Bezpečnostná prehliadka nikdy neslúžila na zaistenie veci, na to slúži osobitné oprávnenie. Ak ale policajt zákonne aplikuje oprávnenie presvedčiť sa, či osoba nemá pri sebe zbraň a nájde v nami uvádzaných prípadoch napríklad drogy, takáto vec má byť zaistená v zmysle § 21 ods. 1 ZoPZ a následne prevzatá do trestného konania v zmysle § 92 Trestného poriadku.
Dovedené do dokonalosti, ak by aj čo i len teoreticky bola vymyslená situácia, pri ktorej by policajt nevykonával služobný zákrok bezprostredne pred obmedzením osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku, je faktom, že policajt konajúci podľa Trestného poriadku nestráca svoje oprávnenia v zmysle ZoPZ. Je totiž potrebné rozlišovať, či policajt koná alebo nekoná ako orgán činný v trestnom konaní. V žiadnom z uvádzaných prípadov policajti nekonali v postavení OČTK, ale v postavení orgánov verejnej moci. Nevýnimočne, svoje úvahy oprieme aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne R 84/2011, ktorého právna veta znie:
„Ak koná príslušník Policajného zboru v procesnom postavení orgánu činného v trestnom konaní, jeho procesný postup sa spravuje Trestným poriadkom, preto i vady v jeho procesnom postupe (vrátane excesov) možno preskúmať iba podľa Trestného poriadku a nie v správnom súdnictve v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.“
Z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že príslušník Policajného zboru môže konať v zmysle Trestného poriadku, a pritom nemusí konať ako orgán činný v trestnom konaní. Na zadržanie osoby v zmysle § 85 ods. 1 Trestného poriadku nemajú nami uvádzaní policajti oprávnenie, osobnú slobodu osoby obmedzujú v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku, preto rozhodne nekonajú ako orgány činné v trestnom konaní. Znamená to, že postup policajta v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku sa bude spravovať nielen Trestným poriadkom, ale súčasne Zákonom o Policajnom zbore, a v prípade pochybností sa bude preskúmavať ako zásah orgánu verejnej správy, rozumej služobný zákrok.
Pre úplnosť uvedieme, že naše úvahy neútočia na autora predmetného článku, ale cieľom je právne argumentovať tak, aby policajti aplikujúci svoje oprávnenia nemali nedôvodné pochybnosti o ich správnosti a zákonnosti. Na podklade doposiaľ uvedeného sme presvedčení, že aj v prípade obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku môžu policajti komfortne vykonať oprávnenie v zmysle § 22 ods. 1 ZoPZ s cieľom zaistiť bezpečnosť svoju vlastnú, iných osôb a nakoniec aj osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená. Považujeme za kontraproduktívne, ak sú napádané oprávnenia policajtov vytváraním imaginárnych okolností, ktoré im znemožnia aplikovať legitímnu právomoc, čo môže mať za následok až bezpečnostnú hrozbu, ako je tomu v prípade spochybňovania tzv. bezpečnostných prehliadok.