Reagujeme na článok obmedzenie osobnej slobody vs. zaistenia osoby v rámci polície

Po článku: „K problematike bezpečnostných prehliadok“ uverejnenom na stránke www.pravnelisty.sk, na ktorý sme reagovali nesúhlasným stanoviskom, sme sa opäť rozhodli reagovať na článok obdobnej problematiky uverejnený dňa 01.09.2018 na rovnakej internetovej stránke pod názvom: „K problematike obmedzenia osobnej slobody vs. zaistenia osoby v rámci polície“.

Zhrnutím možno uviesť, že autor článku poukazuje na to, že „hliad­kar“ (ako autor nazýva policajtov v priamom výkone služby), resp. prís­luš­ník PMJ ne­mô­že roz­ho­do­vať o tom, či sku­tok má zna­ky skutkovej podstaty trestného činu ale­bo pries­tup­ku. Na toto je op­ráv­ne­ný len vy­šet­ro­va­teľ ale­bo po­ve­re­ný prís­luš­ník, resp. ich naj­bliž­šie spo­loč­ný na­dria­de­ný. Nie je te­da mož­né, aby tento prís­luš­ník pred sa­mot­ným zis­te­ním pot­reb­ných in­for­má­cií a dô­ka­zov o tom, či sku­tok jed­noz­nač­ne mož­no sub­su­mo­vať pod trest­ný čin, ob­me­dzil osobu na osob­nej slo­bo­de pod­ľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (TP), na­koľ­ko pre uve­de­ných po­li­caj­tov pla­tí re­žim rov­na­ký ako pre „bež­né­ho obča­na“, a te­da v prí­pa­de ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pá­cha­te­ľa pries­tup­ku stá­le pla­tí, že po­li­cajt mô­že byť tres­tne stí­ha­ný za trest­ný čin Ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy v zmys­le prís­luš­né­ho ustanove­nia Tres­tné­ho zá­ko­na. Je pre­to pot­reb­né aby bo­li oso­by za­is­tné pod­ľa § 19 Zá­ko­na o Policajnom zbo­re. 

S uvedenými tvrdeniami autora článku zásadne nesúhlasíme, a to z viacerých dôvodov. Jedným (ak nie jediným) z riešení takto vzniknutej a navodenej situácie zo strany autora článku je, aby policajt, ktorý nie je OČTK v zmysle Trestného poriadku, napr. ním uvádzaný „hliadkar“, neobmedzoval osobu na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (pokiaľ nemá dostatočne zistené a preukázané, že tento spáchal trestný čin), ale osobu vždy zaisťoval len v zmysle § 19 zákona o Policajnom  zbore (ZoPZ). Dôvod má byť ten, že takýto policajt ne­mô­že roz­ho­do­vať o tom, či sku­tok, ktorý obmedzovaná osoba mala spáchať, má alebo nemá zna­ky skutkovej podstaty trestného činu ale­bo pries­tup­ku, nakoľko na toto je op­ráv­ne­ný len vy­šet­ro­va­teľ ale­bo po­ve­re­ný prís­luš­ník, resp. ich naj­bliž­šie spo­loč­ný na­dria­de­ný. Takáto možnosť „rozhodovať“ o tom či konanie osoby je trestným činom alebo priestupkom takémuto policajtovi totiž nevyplýva ani z interných nariadení. Opäť, ako v prípade článkov iných autorov sa týmto autor stavia do pozície, kedy je jediným a výlučným právnym predpisom pre policajta, ktorý nie je v zmysle TP OČTK len ZoPZ, prípadne interné predpisy a v žiadnom prípade nie Trestný poriadok.

Zákonodarca pri tvorbe § 19 ods. 1 ZoPZ o. i. (v doslovnej súvislosti s priestupkom či trestným činom) ustanovil:

Policajt je oprávnený zaistiť osobu:

písm. b): pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať, alebo ako je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie alebo objasnenie veci.

písm. f): ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom.

Pri tvorbe § 85 ods. 2 TP zase zákonodarca ustanovil, že: Osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti.

V prípade ZoPZ zákon ustanovuje možnosť zaistenia osoby, ktorá pácha priestupok alebo možnosť zaistenia osoby, ktorá sa nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom. Zákonodarca v ustanovení § 19 ZoPZ priamo nerátal so zaisťovaním páchateľa TČ ako takého. TP zase hovorí o obmedzení osobnej slobody osoby pristihnutej pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom – čiže páchateľa. Samotný ZoPZ v § 19 teda priamo nehovorí o zaistení páchateľa trestného činu, ale len o zaistení osoby, ktorá sa nachádza na mieste trestného činu, teda napríklad to môže byť aj podozrivá osoba, ale môže to byť aj svedok. Máme za to, že v prípade, ak by chcel zákonodarca umožniť príslušníkovi PZ zaistiť páchateľa trestného činu tak, ako mu umožňuje zaistiť priestupcu podľa § 19 ods. 1 písm. b) ZoPZ, doslovne by to v ustanoveniach ZoPZ vyjadril – analogicky a primerane ako to vyjadril v § 19 ods. 1 písm. b) pri priestupcovi. Pre porovnanie ustanovení TP a ZoPZ ide o dve rozdielne podmienky, kde zaisťovať (podľa ZoPZ) sa má osoba nachádzajúca sa na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní za súčasného splnenia podmienky, že je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom, obmedzovať na osobnej slobode podľa TP sa má osoba pristihnutá pri trestnom čine – teda zjavný páchateľ.

Autor článku opiera svoju vyššie interpretovanú analýzu o tú skutočnosť, že zakročujúci policajt nevie vopred posúdiť, či ide o trestný čin alebo priestupok a v neposlednom rade ani nie je príslušný o tom rozhodovať, nakoľko toto prináleží len policajtovi, ktorý je OČTK v zmysle TP. Uvedieme, že v prípade, ak okolnosti akokoľvek nasvedčujú tomu, že konanie osoby, nesie znaky trestného činu môže akýkoľvek policajt (ako i „nepolicajt“) v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku takejto osobe obmedziť osobnú slobodu. Úvahy autora článku o tom, či je konanie len priestupkom a musí sa postupovať podľa § 19 ZoPZ alebo je konanie osoby už trestným činom a musí sa postupovať podľa § 85 ods. 2 TP, je nemožné v tomto smere považovať za správne, nakoľko to, či napríklad hodnota ukradnutej veci dosiahne (následným odborným vyjadrením) hodnotu 265,- Eur alebo 267,- Eur nemôže brániť tomu, aby bol tento zákonom predpokladaný inštitút využívaný, resp. ako to autor článku naznačuje, aby sa ho príslušníci PZ báli využívať pod možnou hrozbou trestného stíhania ich samotných. Taktiež môže neskôr vyšetrovateľ či poverený príslušník PZ zistiť ďalšie okolnosti, ktoré samotný priestupok budú kvalifikovať ako trestný čin (napr. § 212 ods. 2, písm. f) TZ). Toto je skutočnosť, ktorú z objektívneho hľadiska nemá žiadna osoba šancu vopred vedieť, predpokladať či odhadnúť. Je pravdou, že zákonodarca mohol právnu úpravu zjednotiť a všetky oprávnenia aj v prípade páchateľa TČ zahrnúť do § 19 ZoPZ, avšak nie je tak tomu. Chápanie problematiky tak, že príslušník PZ, ktorý nie je OČTK nemôže aplikovať postupu podľa § 85 ods. 2 TP pretože nemôže rozhodovať o tom, či konanie je alebo nie je trestným činom, nakoľko na to nie je oprávnený, je úplne absurdné. Autor článku pri tom poukazuje na to, že policajtovi žiadny zákon ani interný predpis takúto možnosť nepriznáva. Otázkou je, kto alebo čo priznáva pracovníkovi SBS (ako civilnej osobe) možnosť rozhodovať o tom, či zlodej v obchode spáchal priestupok alebo trestný čin? A predsa zlodeja môže obmedziť na osobnej slobode. Policajt, aj keď nie je OČTK, má rovnako túto možnosť, má vlastné zmysly, rozum, odhad, skúsenosti a na ich aplikáciu či využitie nepotrebuje povolenie žiadnych interných predpisov. Stačí mu oprávnenie ako ktorejkoľvek inej osobe uvedené v § 85 ods. 2 TP – obmedziť osobnú slobodu osobe.

Autorom článku uvádzané oprávnenia pre vyšetrovateľa PZ či povereného príslušníka sa môžu vzťahovať napr. na rozhodovanie pri kvalifikácii trestného činu, začatí trestného stíhania, vznášaní obvinenia, atď….nie však na to, či niekto môže alebo nemôže aplikovať § 85 ods. 2 TP, nakoľko ako samotné ustanovenie § 85 ods. 2 TP hovorí, obmedziť osobnú slobodu môže ktokoľvek. Teda aj policajt v priamom výkone služby, aj nepolicajt, môže sám podľa svojho vedomia a svedomia zhodnotiť, či skutok, ktorého sa dopúšťa osoba nesie znaky TČ a podľa toho zakročiť. Autorom uvádzaná úvaha o možnosti postihu príslušníka PZ za trestný čin obmedzovania osobnej slobody v prípade, ak obmedzí na osobnej slobode osobu, ktorá sa nedopustila trestného činu (ale iba napr. priestupku) je nesprávna. Samotný trestný čin obmedzovania osobnej slobody upravený v § 183 Trestného zákona (TZ) je úmyselným trestným činom. Bránenie užívania osobnej slobody je v tomto prípade späté s vedomím zasahujúceho policajta, ktorý je v tom čase presvedčený (najmä na základe objektívnych okolností) o tom, že osoba sa dopustila trestného činu. V prípade ak by sa dopustila len priestupku (teda ak konanie zasahujúci policajt zle vyhodnotil) nevzniká autorom článku naznačovaný problém, pretože aj v takom prípade prichádza do úvahy zákonom predpokladané zaistenie osoby avšak podľa § 19 ZoPZ, ktoré rovnakým spôsobom zasahuje do práva osoby na osobnú slobodu. Teda či sa jedná o obmedzenie osobnej slobody alebo či o zaistenie osoby, stále sa zasahuje do práva osoby na osobnú slobodu takmer rovnakým spôsobom. Možno by teda bola na mieste otázka, či jedinou zmenou zákona (avšak rovnakým úkonom voči občanovi – páchateľovi) už zrazu policajt nie je trestne zodpovedný, pretože to, či konanie je trestným činom alebo priestupkom tentoraz odhadol správne, resp. to správne označil v zápisnici resp. v rozhodnutí o zaistení osoby….? Uvedené zjavne vychádza z akéhosi veľmi „prísneho“ a čisto formalistického prístupu k právu ako takému, bez vzhliadnutia vzájomných súvislostí. Obdobne platia naše vyjadrenia aj na osobu nepolicajta, ktorá obmedzí páchateľa pri trestnom čine, hoci sa neskôr môže ukázať, že táto osoba spáchala len priestupok, či dokonca bola len zamenená napr. v tme, či v dave ľudí – podobnosťou oblečenia a pod., za skutočného páchateľa.

K veci uvedieme praktický príklad:

Vlastník bicykla stratí kľúče od zámku na reťazi bicykla uzamknutého pred obchodom, a preto sa rozhodne reťaz, ktorou je bicykel uzamknutý prestrihnúť a tento si zobrať. Samozrejme pracovník SBS v danom obchode (prípadne aj hliadka idúca okolo) si toto všimne, a (logicky) zakročí a túto osobu obmedzí na osobnej slobode a oznámi to na čísle 158, resp. hliadka o tom vyrozumie operačné stredisko, a to príslušného policajt (OČTK). Tento domnelý páchateľ môže ako členovi SBS, tak aj zasahujúcej hliadke márne vysvetľovať, že bicykel je naozaj jeho. Nemá to v danom okamihu a na danom mieste ako preukázať (nakoľko toto vlastníctvo nie je nijako evidované), tak isto ako nikto nevie na mieste hneď určiť, či má bicykel hodnotu 100,- Eur alebo 3.000,- Eur (čo dnes nie je vôbec neobvyklá cena bicykla). Pokiaľ teda osoba objektívne vyhodnotí, že konanie, ktorého sa tento domnelý páchateľ dopustil je trestným činom (prípadne ním môže byť), nie je dôvod neaplikovať ustanovenie § 85 ods. 2 TP. V prípade, ak by však išlo len o priestupok, podľa autora článku by malo nastať trestné stíhanie dotknutej osoby ( člen SBS / člen hliadky), za trestný čin obmedzovania osobnej slobody, čo je opäť neprijateľné, najmä z hľadiska absencie naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Zaistiť osobu v zmysle ZoPZ, len „pre istotu“ (čo ak to bude len priestupok) a strašiť kolegov možným trestným stíhaním, je naozaj nesprávne. Samotný § 85 ods. 4 TP sám opisuje ďalší postup s takouto osobou: „policajt, ktorý zadržanie vykonal alebo ktorému bola odovzdaná zaistená osoba podľa osobitného zákona alebo odovzdaná osoba pristihnutá pri trestnom čine podľa odseku 2, takú osobu bezodkladne oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ju; v prípade, že podozrenie nebude naďalej dôvodné alebo dôvody zadržania z inej príčiny odpadnú, prepustí ju písomným opatrením ihneď na slobodu.“ TP tak už sám predpokladá, že podozrenie po vypočutí obmedzenej / zadržanej osobu nemusí byť dôvodné, a preto sa osoba prepustí na slobodu. Opäť teda poukazujeme na to, že dôvodné musí byť podozrenie pri zadržaní / obmedzení osobnej slobody osoby. Následne sa postupuje už podľa zistených skutočností, a to v zmysle zákona.    

Úvahy autora, či vôbec policajt má využívať § 85 ods. 2 Trestného poriadku a radšej by mal vždy využiť len § 19 ZoPZ doplníme len tým, že § 85 ods. 2 TP hovorí, že osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek. Slovo ktokoľvek je snáď dostatočným vyjadrením toho, že akákoľvek osoba môže dobromyseľne a odôvodnene po racionálnom uvážení využiť tento inštitút trestného práva, a keď objektívne a obstojne vie odôvodniť, prečo mala obmedzená osoba podľa neho páchať trestný čin, nie je dôvod polemizovať o následkoch v podobe spáchania trestného činu obmedzovania osobnej slobody. Prakticky vzaté, pýtať sa vopred páchateľa (na úteku z TČ, resp. prichyteného pri páchaní TČ), či pácha trestný čin alebo priestupok, je samozrejme neprijateľné až komické, podobne ako úvahy autora článku o tom, že o konaní páchateľa a jeho kvalifikovaní ako priestupku alebo trestného činu môže rozhodovať len vyšetrovateľ PZ, poverený príslušník alebo ich spoločný nadriadený. V článku totiž absentuje ozrejmenie, ako sa spoločný nadriadený dostal do pozície OČTK…