Súčasťou výkonu právomoci príslušníkov Policajného zboru je aj zasahovanie do základných práv a slobôd osôb formou fyzického obmedzenia osobnej slobody a následného umiestnenia osoby do uzavretého priestoru. Nie je sporným umiestňovanie osôb v celách policajného zaistenia, ktorých právny rámec je priamo upravený ZoPZ a nariadením ministerstva vnútra, otázky však vyvoláva používanie tzv. vyhradených priestorov.
Vyhradené priestory sú priestory zriadené na útvaroch PZ za účelom dočasného umiestnenia osôb, ktorých osobná sloboda bola obmedzená. Môže ísť o osoby, ktoré boli predvedené, ale aj zaistené, či zadržané. Tieto priestory sa využívajú najčastejšie ešte pred umiestnením osoby do cely policajného zaistenia, prípadne vtedy, keď dôvod na ich umiestnenie do CPZ ani neexistuje, ale je potrebné obmedziť voľný pohyb osoby na útvare Policajného zboru. Spravidla ide o osoby, ktoré sa pri služobnom zákroku alebo následne po ňom správali agresívne, pokúsili sa o útek, prípadne kládli aktívny odpor.
Zákonná úprava však v ZoPZ nepozná pojem vyhradené priestory a umiestňovanie osôb do takýchto priestorov explicitne neuvádza, čo je hlavným argumentom odporcov využívania vyhradených priestorov. ZoPZ umožňuje v taxatívne vymedzených prípadoch spútať osobu putami, dokonca vo výnimočných situáciách možno osobu na nevyhnutný čas pripútať aj k vhodnému predmetu. Za vhodný predmet sa vo všeobecnosti nepovažujú napríklad radiátory, rôzne vodovodné alebo iné potrubia, ale pevne zabudované oká, ktoré znemožnia svojvoľný pohyb a útek osoby. Pripútanie osoby k vhodnému predmetu predstavuje veľmi závažný zásah do základných práv a slobôd, a preto by malo byť využívané len v odôvodnených prípadoch, kedy osoba sústavne napáda policajtov, ničí majetok, či sa dopúšťa sebapoškodzovania a použitie iných donucovacích prostriedkov nie je dostačujúce. Pri pripútavaní osoby k vhodnému predmetu treba mať na pamäti aj spôsob pripútania – je neprípustné, aby bola osoba pripútaná napr. s rukami nad hlavou alebo v inej neprirodzenej polohe, ktorá jej spôsobí bolesť alebo znemožní krvný obeh.
Už z uvedeného je zrejmé, že pripútanie k vhodnému predmetu predstavuje výrazný a oveľa závažnejší zásah do práv a slobôd osoby, v porovnaní s jej umiestnením do vyhradeného priestoru. Práve vyhradené priestory sú však terčom kritiky verejných ochrancov práv, a to ako súčasnej verejne ochrankyne práv, tak jej predchodkyne. Ešte v roku 2016 predložila JUDr. Jana Dubovcová Národnej rade Slovenskej republiky Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov. Na deviatich stranách tohto dokumentu ombudsmanka kritizuje právnu úpravu, ako aj postup vtedajšieho prezidenta PZ gen. PaedDr. Tibora Gašpara a ministra vnútra Róberta Kaliňáka, ktorí nevyhoveli jej návrhom nariadiť policajtom okamžitý zákaz využívať vyhradené priestory a súčasne ich okamžite fyzicky zrušiť. Na jednej strane ombudsmanka uvádza príklad takmer 24 hodinového umiestnenia osoby v takomto priestore, čo sa javí ako nezákonné a neprimerané, na druhej strane pozornosť púta jeden z jej legislatívnych návrhov v znení:
„policajtovi sa zakazuje už uzavretú osobu pripútať k stene, k predmetom, spútať ju a akýmkoľvek spôsobom ju znehybniť alebo znehybňovať bez lekárskeho odporúčania, z ktorého je zrejmé, že takýto postup vyžaduje ochrana zdravia zaistenej, zadržanej, predvedenej osoby“.
K danému postačuje uviesť, že záver tohto návrhu akosi opomenul opodstatnenosť takéhoto postupu z dôvodu ochrany policajta a ďalších osôb, a pamätá len na osobu, ktorá svojím správaním dala podnet na to, aby vôbec bola pripútaná. Súčasne navrhla zakázať policajtom obmedziť osobnú slobodu fyzickej osobe jej umiestnením do iných uzavretých priestorov, než sú na to určené cely policajného zaistenia.
Na vyhradené priestory nezabúda ani Mária Patakyová, ktorá v Správe o činnosti verejného ochrancu práv za obdobie roka 2018 spomenula prípad štvorhodinového umiestnenia predvedenej osoby vo vyhradenom priestore. Ombudsmanka v správe prezentuje názor, že umiestňovanie osôb, ktorých osobná sloboda je obmedzená, do nelegálnych priestorov, predstavuje spôsob ponižujúceho zaobchádzania.
Pre úplnosť, vyhradené priestory boli predmetom Správy pre Vládu Slovenskej republiky o návšteve Slovenskej republiky, ktorú vykonal Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) z roku 2014. CPT pomerne dôrazne kritizoval pripútavanie osôb k predmetom, hoci to zákonná úprava umožňuje. Značne zdržanlivejší však bol k používaniu vyhradených priestorov, ktoré, na rozdiel od menovaných verejných ochrancov práv, a priori neodmietol. Doslova výbor uviedol, že vzhľadom na malé rozmery a nedostatočné vybavenie väčšina „vyhradených priestorov“ je jednoznačne nevhodná na zadržiavanie osôb na dlhší čas ako niekoľko hodín. CPT preto odporúča, aby sa „vyhradené priestory“ nepoužívali na zadržiavanie osôb na dlhší čas ako niekoľko hodín, a nikdy nie cez noc.
S takýmto odporúčaním výboru možno len súhlasiť. Podobné stanovisko zaujala aj Vláda Slovenskej republiky, ktorá v uznesení č. 453/2014 v podstate obhajovala používanie vyhradených priestorov s poukazom na to, že prvoradá je bezpečnosť príslušníkov Policajného zboru ako aj iných osôb a následne osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená. V súlade s uvedeným je aj znenie rozkazu Prezidenta Policajného zboru č. 4/2015, ktorý striktne obmedzil použitie určených priestorov útvaru Policajného zboru pre dočasné umiestnenie osôb obmedzených na osobnej slobode len na nevyhnutne potrebný čas. Rozkaz preto s využitím určených, resp. vyhradených priestorov policajtmi priamo počíta.
Odporcovia využívania vyhradených priestorov argumentujú zväčša abstraktne bez toho, aby navrhli akékoľvek riešenia. Zrejme by stačilo, ak by tieto osoby boli čo i len priamym svedkom agresívneho správania páchateľa, voči ktorému policajti vykonávajú služobný zákrok, následného kladenia aktívneho odporu a stupňovania svojho konania aj po eskortovaní na útvar PZ. O to viac, ak takýto páchateľ javí známky požitia alkoholu, omamných alebo psychotropných látok, kedy agresivita a sila takýchto jedincov nepozná hraníc. Nevýnimočne, takéto osoby počas amoku sú schopné hrýzť, či pľuť na policajta (existencia rizika nákazy infekčným ochorením), preto je nemysliteľné, aby počas takéhoto správania agresívne osoby napr. voľne sedeli na stoličke bezprostredne pri policajtovi. Napriek snahám o znovuzavedenie tzv. záchytiek, tieto stále v súčasnosti neexistujú, presunutie zodpovednosti na nemocnice a ich personál neprichádza do úvahy, a tak v konečnom dôsledku sa policajt ocitá na útvare zoči-voči s osobou, ktorá napríklad aj po priložení pút ďalej fyzicky útočí, či sa snaží poškodzovať vlastné zdravie búchaním o steny a podobne. V takom prípade sa umiestnenie do vyhradeného priestoru na nevyhnutný čas javí byť správne a účinné. Pri umiestnení osoby do vyhradeného priestoru je potrebné zabezpečiť monitorovanie jej správania, možnosť kontaktovania policajta, použitia toalety a podobne. Aj takáto osoba je nositeľom neodňateľných základných ľudských práv, a keď opadnú dôvody jej umiestnenia vo vyhradenom priestore, napr. po jej upokojení a za účelom následného výsluchu, jej umiestnenie v tomto priestore by malo byť ukončené.
Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že na policajtov môže byť verejnosťou vyvíjaný tlak na to, aby takéto priestory vôbec nevyužívali. Pokiaľ však nejde o prípady zjavnej svojvôle policajtov, kedy by umiestnenie osoby do vyhradeného priestoru neodôvodňovalo jej správanie alebo by prekračovalo nevyhnutný čas, aj s poukazom na citované dokumenty zastávame názor, že umiestňovanie do vyhradených priestorov je zásadne prípustné. Použijúc pri tom argumentum a fortiori a maiori ad minus trváme na tom, že pokiaľ je legálne pripútavanie osoby k vhodnému predmetu, ktoré v podstate znemožní jej akýkoľvek pohyb, tak tým skôr je prípustné dočasné a odôvodnené umiestnenie osoby do uzavretého priestoru s možnosťou hýbať sa, sadnúť si, vstať alebo sa po obmedzenom priestore prejsť, keďže toto predstavuje zreteľne menší zásah do jej práv a slobôd.
Pri rozhodovaní a prípadnom odôvodňovaní umiestnenia osoby do vyhradeného priestoru by mali policajti klásť dôraz na:
– bezpečnosť vlastnú, bezpečnosť iných osôb a bezpečnosť umiestňovanej osoby – zvážiť a konkrétne poukázať na agresívne správanie osoby, na kladenie aktívneho odporu, použité násilie (a to aj vo vzťahu k majetku) alebo vyhrážky zo strany tejto osoby, vrátane osobitných okolností prípadu napr. policajt musel zvažovať to, či môže nechať člena hliadky – útlu ženu, strážiť 120kilového chlapa podguráženého alkoholom vyhrážajúceho sa okoliu, počas spisovania záznamu o predvedení a pod.;
– zabránenie úteku osoby – poukázať na dôvodnosť obavy z jej úteku (napr. osoba po eskortovaní na útvar PZ vizuálne hľadala únikové cesty, príp. sa už pokúsila o útek alebo sa sama vyjadrila, že utečie);
– dočasnosť umiestnenia – pamätať a poukázať na to, že osoba bola umiestnená vo vyhradenom priestore len na nevyhnutný čas, po ktorý trvali dôvody jej umiestnenia a po ich pominutí bolo umiestnenie ukončené, resp. aj v prípade ich nepominutia ako náhle to okolnosti dovolili, bola eskortovaná do CPZ alebo odovzdaná inému orgánu.