Po našom prvotnom návrhu advokáta policajtov s pozitívnym prijatím zo strany čitateľov, sa tentoraz zameriame na ďalšiu oblasť, ktorá je pomerne častou príčinou nespokojnosti policajtov, čo dokázala aj anketa na našej facebookovej stránke. Vychádzame pritom z početných rozhovorov a poznatkov policajtov z ich vlastných skúseností. Touto oblasťou je „trestanie“ policajtov, tzn. ukladanie disciplinárnych opatrení nadriadenými.
Policajný zbor presahujúci dve desiatky tisíc členov je skutočne kolosom, kde sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí budú nespokojní, či ukrivdení. Na druhej strane, sami vieme o prípadoch, kedy boli policajti, bez toho, aby sme ich menovali, disciplinárne prejednávaní alebo priamo potrestaní za previnenia s nepatrnou, prípadne žiadnou závažnosťou, nehovoriac o vyslovene nedôvodných trestoch. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ stanovil, že disciplinárne previnenie je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nejde o trestný čin alebo priestupok. Pomerne strohá definícia, pod ktorú však spadajú všetky povinnosti policajta od vykonania služobného zákroku až po zaznamenanie času príchodu a odchodu z pracoviska.
Zákon teda nerieši závažnosť, nebezpečnosť, spôsob spáchania, dôsledky, okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu disciplinárneho previnenia, ale toto necháva na úvahe nadriadených, teda orgánov, ktoré rozhodujú o uložení disciplinárneho opatrenia. A práve tu neraz policajti vidia kameň úrazu. Pozrime sa na príklad: zástupca riaditeľa OO PZ ako osoba, ktorej je zverená disciplinárna právomoc, začne disciplinárne konanie, ktorého výsledkom je zníženie platu policajta. Dotknutý policajt sa cíti byť nevinný, má odlišný názor na vzniknutú situáciu, a preto podá voči rozhodnutiu odvolanie. O odvolaní rozhoduje v zmysle zákona najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, a to je riaditeľ obvodného oddelenia. Podľa mnohých policajtov ide o uzavretý kruh, kde sa policajt nedovolá pravdy, keď o ňom rozhodujú len jeho najbližší nadriadení, zdieľajúci zväčša ten istý názor. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu už neexistuje opravný prostriedok, a tak jediná možnosť je domôcť sa vlastného predpokladaného práva na správnom súde.
Týmto textom nehodláme bezbreho napádať nadriadených tvrdiac, že konajú svojvoľne a nezákonne. Pravdou však je, že znenie zákona umožňujúce vznik opísaných situácií môže vyvolať pochybnosti o objektívnosti rozhodovania odvolacieho orgánu, ak je tento v priamom (často dennom, priateľskom) vzťahu s orgánom, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Vo všeobecnosti by bolo možné hovoriť o pochybnostiach o nezaujatosti odvolacieho orgánu.
Predísť takýmto problémom by mohol nasledujúci návrh. Inšpirujúc sa Zákonom o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, by stálo za zváženie zriadenie odvolacích disciplinárnych komisií (ďalej ako komisie v príslušnom tvare). Komisie by boli zriadené ako stále orgány s určeným počtom členov a určeným obdobím pôsobnosti členov, s jednou dôležitou podmienkou, tak ako je to na prokuratúre – funkcia člena by bola nezlučiteľná s funkciou akéhokoľvek nadriadeného. Predstavme si teda návrh komisie a jej fungovania.
Právomoc komisie by bola rovnaká ako je v súčasnosti právomoc nadriadeného prvostupňovému orgánu – preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, a ak to bude nevyhnutné, doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené nedostatky odstrániť. Výsledkom prieskumu rozhodnutia bude jeho zmena, zrušenie alebo potvrdenie so súčasným zamietnutím odvolania. Komisie by boli zložené z kandidátov, ktorí by museli splniť predpokladané kritériá, napr. najmenej 10 odslúžených rokov v PZ, vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, pričom pre predsedu komisie by sa vyžadovalo vzdelanie v odbore právo, bezpečnostné služby alebo v študijnom programe bezpečnostnoprávna ochrana osôb a majetku, a najmenej 5 rokov odslúžených v konkrétnej službe PZ. Mohlo by ísť o trojčlenné komisie, zložené pre každú službu Policajného zboru (poriadková, dopravná, kriminálna, hraničná a cudzinecká atď.) tak, aby dvaja z troch členov komisie boli priamo členmi tej služby Policajného zboru, ktorej členom je policajt odvolávajúci sa voči rozhodnutiu nadriadeného. Napríklad rozhodnutie riaditeľa odboru kriminálnej polície okresného riaditeľstva o uložení disciplinárneho opatrenia vyšetrovateľovi by preskúmavala komisia zložená z vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície krajského riaditeľstva Policajného zboru, vyšetrovateľa prezidiálnej zložky kriminálnej polície a ďalšieho člena, prípadne komisia zložená z dvoch vyšetrovateľov z iného okresného riaditeľstva a tretieho člena. Tým by bola zachovaná špecializácia a predovšetkým nestrannosť.
Pri počte policajtov by nebolo možné a zrejme ani hospodárne, ak by sa odvolacie komisie zaoberali každým odvolaním (napr. voči písomným pokarhaniam), ale boli by odvolacím orgánom len pre závažnejšie disciplinárne opatrenia, ako zníženie služobného platu v súhrnnej výške 20% a viac, zníženie hodnosti o jeden stupeň, či zákaz činnosti. Bolo by potrebné vyčleniť podľa počtu odvolacích konaní policajtom v komisiách čas na činnosť člena alebo predsedu komisie (napr. 2 dni v mesiaci), a taktiež zabezpečiť prideľovanie vecí náhodným výberom. Povedzme, že by existovalo napr. 16 komisií pre poriadkovú políciu – dve z každého kraja, aby z teritoriálneho hľadiska mohla komisia zasadať, ale pôsobnosť by vykonávala každá komisia pre celé územie Slovenskej republiky podľa náhodne pridelenej veci. Znamenalo by to doslova odstránenie predpokladov zaujatosti, ak by komisia z Trnavy posudzovala disciplinárne previnenie referenta OO PZ z Michaloviec a podobne.
Zriadenie komisií by vôbec nebolo nákladné, jedine policajti v komisiách by mali byť motivovaní určitým príplatkom za činnosť člena komisie. Tiež by bolo nutné vytvoriť databázu členov, komisií a ich náhradníkov a vnútorným predpisom upraviť všetky s tým súvisiace činnosti, čo však nie je neriešiteľné a je doslova zanedbateľné s poukazom na pozitíva, ktoré by to mohlo pre policajtov priniesť. Len si predstavme dosiahnutú mieru objektivity. Na jednej strane by nariadení viac dbali na zachovanie práv policajtov a zákonné rozhodnutia, na druhej strane by sa policajti nemohli viac sťažovať, že zaujatí nadriadení ich trestajú, keď by aj odvolacia komisia potvrdila rozhodnutia nadriadených.
Poradné komisie, na ktoré zákon pamätá, považujeme za nedostatočné. Plne si uvedomujeme, že ide o návrh, ktorý v podmienkach Policajného zboru nemá obdobu. Zastávame však názor, že určité mechanizmy v polícií je potrebné zmeniť, nakoľko nereflektujú prirodzený vývoj a dobu. Často sa policajti sťažujú na neobjektívnosť, na nedôvodné trestanie ako dôsledok bossingu a podobne. Toto všetko, vrátane sťažovania sa jednotlivcov v médiách, by mohlo byť odstránené pomerne nenáročným opatrením, ktoré prezentujeme. Dosiahla by sa tak transparentnosť a hlavne právna istota policajtov pôsobiacich kdekoľvek v Policajnom zbore.
Máte opačný alebo rovnaký názor? Vidíte odvolacie disciplinárne komisie ako pozitívny krok smerom k policajtom? Zaujíma nás Váš názor, napíšte nám tu alebo priamo do facebookovej skupiny Poradca Policajta.