Aktuálnou témou, ktorej je trvale venovaná pozornosť v rámci Slovenskej republiky, je výkon služobnej činnosti príslušníkov Policajného zboru, ktorým sa zasahuje do základných práv a slobôd fyzickej osoby. Jedným z inštitútov, ktorý predstavuje zásah do základných práv a slobôd fyzickej osoby, je aj zastavovanie a prehliadka dopravného prostriedku. Analýze tohto inštitútu z hľadiska jeho právnej úpravy, postupu príslušníkov Policajného zboru a rozhodovacej činnosti slovenských súdov je venovaná pozornosť v príspevku, ktorého autormi sú prof. JUDr. Jozef Čentéš, PhD., a doc. JUDr. Mgr. Jana Šimonová, PhD.
Aplikácia oprávnenia vykonať prehliadku dopravného prostriedku sa spravidla spája so služobnou činnosťou podľa § 23 ods.1 zákona o PZ, pričom nasleduje po uplatnení oprávnenia zastaviť dopravný prostriedok.[1] Podľa § 23 ods. 2 zákona o PZ príslušník Policajného zboru je oprávnený vykonať prehliadku dopravného prostriedku, vecí, batožiny a nákladu, ktoré sa v ňom prepravujú, alebo elektronickú kontrolu vozidla prepojením kontrolovaného vozidla so zariadením určeným na kontrolu identifikačných údajov vozidla,
a) ak je podozrenie, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku alebo v súvislosti s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin,
b) pri pátraní po hľadanej alebo nezvestnej osobe, zbraniach, strelive, výbušninách, omamných latkách, psychotropných látkach, jedoch, prekurzoroch, jadrových alebo iných rádioaktívnych materiáloch, vysokorizikových chemických látkach a vysoko rizikových biologických agensoch a toxínoch a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo súvisiacich s trestnou činnosťou,
c) pri odhaľovaní neoprávneného prechodu štátnej hranice alebo neoprávneného pobytu.
V súvislosti s touto právnou úpravou je podstatné určiť zákonné limity a vzťah zákona o PZ a Trestného poriadku. Ide o dva zákony, pričom zákony z hľadiska právnej sily sú na totožnej úrovni. Preto je podstatné pri aplikácií oprávnenia podľa § 23 ods. 2 zákona o PZ určiť, kedy možno považovať postup za zákonný podľa zákona o PZ a kedy je relevantný a nevyhnutný postup podľa Trestného poriadku.
V súvislosti s Trestným poriadkom je dôležitým najmä ustanovenie § 119 ods. 2 podľa ktorého ,,Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.“[2]
Generálna klauzula o použiteľnosti dôkazov, ktorá je ustanovená v § 119 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje, aby dôkazom mohlo byť nielen to, čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku, ale aj podľa iného (osobitného) zákona. [3] Takáto úprava je v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej ,,Ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy. Každé ustanovenie Ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy Ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“[4] Toto pravidlo možno uplatniť aj na zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy. Uvedený záver je relevantný aj vo vzťahu k možnosti použitia dôkazov získaných podľa zákona o PZ.
Dôkaz, ktorý bol získaný podľa zákona o PZ, možno v trestnom konaní použiť najmä vtedy, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky:
dôkaz bol získaný zákonným spôsobom,
získanie dôkazu zákonným spôsobom podľa zákona o PZ nesmie obchádzať alebo odporovať príslušným ustanoveniam Trestného poriadku. [5]
Slovenská súdna prax pri zabezpečovaní a vykonávaní dôkazov považuje tiež za podstatné zistenie, či dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom a či sú použiteľné v súdnom konaní. Za zákonný spôsob získania dôkazu v zmysle Trestného poriadku treba považovať jednak splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych podmienok), tzn., aby úkon – použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu – bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý byť môže.[6] Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu.
Pojem prípustnosť dôkazov predstavuje nevyhnutnú vlastnosť dôkazu, ktorá je charakterizovaná: súladom medzi ustanoveniami Trestného poriadku, základnými zásadami trestného konania a prameňmi (nositeľmi) dôkazov, súladom medzi ustanoveniami Trestného poriadku, základnými zásadami trestného konania a metódami, prostriedkami a postupmi použitými na získanie informácií tvoriacich obsah dôkazu.[7]
Použiteľnosť dôkazu ovplyvňuje predmet objasňovaného skutku a rozsah dokazovania vymedzený v Trestnom poriadku tým, že v trestnom konaní treba dokazovať najmä a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.[8]
Z ustanovenia § 119 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že získanie dôkazu podľa osobitného zákona (napr. zákon o PZ) je zákonným spôsobom získania dôkazu, avšak len za predpokladu, že neodporuje a neobchádza príslušné ustanovenia Trestného poriadku ako lex specialis. Z súdnej praxe vyplýva, že napr. operatívno-pátraciu činnosť vykonáva Policajný zbor iba do okamihu, pokiaľ nezistí potrebné informácie o páchateľovi a trestnej činnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania. Po získaní týchto informácií príslušník Policajného zboru musí postupovať podľa Trestného poriadku.[9]
Z hľadiska tohto príspevku má uvedené význam z hľadiska realizácie prehliadky dopravného prostriedku podľa zákona o PZ, resp. prehliadky iných priestorov a pozemkov podľa Trestného poriadku.
Trestný poriadok svojou úpravou poskytuje väčšiu garanciu ochrany základných práv a slobôd než zákon o PZ, a preto v prípade, že ide o konkrétne podozrenie zo spáchania trestného činu (napr. podľa § 171 alebo § 172 Trestného zákona) musí príslušník Policajného zboru pri prehliadke dopravného prostriedku postupovať podľa ustanovenia § 101 Trestného poriadku.[10] Zastávame názor, že relevantná v konkrétnom okamihu je práve skutočnosť, či policajt postupujúc podľa miestnej a osobnej znalosti počas aplikácie daného oprávnenia mal vedomosť o podozrení zo spáchania trestného činu napr. či vopred vedel, teda mal jasný poznatok o tom, že v danom dopravnom prostriedku sú prepravované napr. omamné látky alebo psychotropné látky. Čiže viazali by sme hranicu na konkrétnu vedomosť. Ak je dlhodobo určitá osoba monitorovaná z dôvodu páchania konkrétnej trestnej činnosti, prichádza do úvahy postup podľa Trestného poriadku.
Prehliadkou dopravného prostriedku rozumieme nielen vizuálne vykonanie kontroly interiéru, ale aj batožinového priestoru, nákladu, odkladacích priestorov či skladových priestorov a iných častí v dopravnom prostriedku.[11] Prehliadka predstavuje pomerne intenzívny zásad do základných ľudských práv dotknutých osôb.[12]
Intenzívnosť zásahu súvisí opäť najmä s terminologickým vymedzením pojmov ,,služobná činnosť“ a ,,služobný zákrok“. Podľa § 34 zákona o PZ je však každý povinný strpieť výkon oprávnení príslušníka Policajného zboru (§17 až § 33 zákona o PZ a oprávnení podľa osobitných právnych predpisov), uposlúchnuť jeho výzvu, pokyn, príkaz, i požiadavku. Pre realizáciu predmetného oprávnenia je obligatórnym prvkom aplikovanie aj § 8 ods. 2 zákona o PZ, teda poučenie fyzickej osobu o jej právach, ale aj o zákonnej možnosti realizácie daného oprávnenia.[13]
Z hľadiska poučenia je relevantné aj akceptovanie a dodržanie zásady nemo tenetur se ipsum accusare, tzn. zákaz donútenia k priznaniu, ktoré v sebe subsumuje nielen právo vypovedať (právo mlčať), ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu. Z hľadiska rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva právo obvineného neprispievať svojou výpoveďou k vlastnému obvineniu sa tiež týka povinnosti podozrivého alebo obvineného vydať vec podľa príslušných ustanovení zákona o PZ, resp. Trestného poriadku, a to v tom zmysle, že v prípade, ak podozrivý alebo obvinený odmietol po výzve príslušníka Policajného zboru dobrovoľne vydať vec dôležitú pre trestné konanie, nemohol by byť k takémuto vydaniu nútený pod hrozbou uloženia sankcie, ale táto vec by mu bola odňatá postupom podľa § 91 Trestného poriadku[14] (zaisteniu veci nie je v ďalšom texte venovaná pozornosť z dôvodu, že bude podrobnejšie spracované v osobitnom príspevku – pozn. autorov).
Prehliadku dopravného prostriedku môže príslušník Policajného zboru vykonať len v súlade so splnenými zákonnými podmienkami, a nie výrazne obmedzujúcim spôsobom. Opodstatnenosť uplatnenia oprávnenia na prehliadku dopravného prostriedku sa viaže buď k podozreniu, že dopravným prostriedkom, na ňom alebo v súvislosti s ním bol spáchaný trestný čin, alebo v prípade pátrania po zákonom taxatívne vymenovaných veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo súvisiacich s ňou alebo pri odhaľovaní neoprávneného prechodu štátnej hranice alebo neoprávneného pobytu. Pri vykonaní prehliadky, ktorej cieľom je pátrať po zákonom vymedzených veciach je dôležité, aby príslušník Policajného zboru sledoval výlučne záujem nájsť hľadané osoby, zbrane, strelivo, výbušniny, omamné látky či psychotropné látky a pod.
Ak príslušník Policajného zboru zistil v konkrétnej situácii situácii, že je páchaný trestný čin, v súvislosti s držbou napr. omamných látok, je povinný konať tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona o PZ. Také zistenie môže prameniť aj zo spozorovania spoločného pohybu osôb odsúdených za drogovú trestnú činnosť spáchanú v spolupáchateľstve, viazaných obmedzením podľa rozhodnutia súdu, spočívajúcim v zákaze sa spolu stýkať.[15]
Pátranie je kriminalistická metóda, ktorá nie je legálne definovaná. Vo svojej podstate pátranie možno vykonať voči objektu, ktorý má špecifické znaky a nemožno ho zameniť s inou vecou. Z gramatického výkladu predstavuje úsilie nájsť určitú vec alebo osobu, prípadne niečo vystopovať alebo vyzvedať. V spojení s § 23 ods. 2 písm. b) zákona o PZ uvedené „hľadanie“ orientujeme výlučne na zákonom stanovené osoby a veci, ktoré môže realizovať príslušník Policajného zboru v súlade so zákonom o PZ za účelom plnenia úloh Policajného zboru. Pri pátraní nie je podstatné, či sa realizuje výkonne alebo administratívne, ani nie je relevantná dĺžka doby, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Cieľom je nájsť určitú vec alebo osobu. Ak nejde teda o konkrétne podozrenie zo spáchania trestného činu, ale len o „pátranie“, t.j. preventívne zisťovanie, či k páchaniu trestnej činnosti (napr. v súvislosti s omamnými látkami a psychotropnými látkami) nedochádza, pričom príslušník Policajného zboru musí byť inštruovaný na plnenie úlohy, aby na konkrétnych miestach, o ktorých má relevantné poznatky napr. o zvýšenom predaji (výskyte) omamných látok a psychotropných látok, zisťoval, či nedochádza k páchaniu trestnej činnosti. Príslušník Policajného zboru nesmie postupovať pri prehliadke dopravného prostriedku neprimerane a obmedzujúcim postupom.
Postup podľa § 23 ods. 2 písm. b) zákona o PZ sa použije, ak ide o pátranie po omamných látkach a psychotropných látkach (alebo iných v tomto ustanovení uvedených veciach alebo osobách), ktoré nie je spojené s konkrétnou predbežnou informáciou polície o ich výskyte, individualizovanou v miere, zodpovedajúcej identifikácii osoby alebo vozidla už vopred. Príslušník Policajného zboru vykonávajúci služobnú činnosť (ale aj služobný zákrok) musí v reálnom čase s možnosťami, informáciami, vlastnými skúsenosťami a poznatkami z terénu postupovať, ale aj zvážiť ďalší možný vývoj situácie tak, aby v ideálnom stave bolo pristúpené k optimalizácii jednotlivých jeho krokov a nasadených úkonov (zaistenie dôkazov, vecí a osôb) tak aby, minimálne obmedzil osobu, dbal na jej ústavou garantované základné práva a slobody a zároveň bez toho, aby jeho konanie bolo v budúcnosti spochybňované. Primárnym cieľom jeho postupu je zabrániť páchaniu trestnej činnosti a zadržať podozrivú osobu.
Ak dôjde pri prehliadke dopravného prostriedku k pozitívnemu nálezu, postupuje sa podľa § 21 ods. 2 zákona o PZ a podľa § 92 Trestného poriadku a následne podľa § 199 a § 206 Trestného poriadku na tieto ustanovenia obsahovo nadväzujúce ustanovenia Trestného poriadku. [16]
Zastavovanie a prehliadka dopravného prostriedku sú de facto dve činnosti uvedené v rámci jedného oprávnenia. Pri prehliadke dopravného prostriedku musí príslušník Policajného zboru na základe profesijných skúseností, podľa miestnej, osobnej i vecnej znalosti zvážiť a vyhodnotiť všetky relevantné údaje a podľa vlastného odborného presvedčenia zrealizovať prehliadku dopravného prostriedku. Pri vykonávaní prehliadky musí príslušník Policajného zboru zvážiť, podľa akého právneho predpisu bude postupovať, tzn. či vyhodnotil situáciu len ad hoc alebo či má nespochybniteľnú vedomosť o spáchaní trestného činu.
Pozn. autorov portálu Poradca Policajta: Príspevok bol uverejnený v zborníku Pocta Pavlu Šámalovi k 65. narodeninám. Praha. C.H.Beck, 1. vydanie.2018, s. 27-39, ISBN 978-80-7400-709-5. Prvá časť príspevku bola zverejnená v samostatnom článku s názvom Oprávnenie na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku I. časť.
[1] PERHACS, Z., ZAJONC, A. Zákonné predpoklady na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku a s tým súvisiace aplikačné problémy. In: Bulettin SAK 5/2013. Prehliadku dopravného prostriedku v zmysle citovaného ustanovenia je oprávnený vykonať len v bezprostrednej nadväznosti na využitie oprávnenia na zastavovanie dopravného prostriedku.
[2] Podrobnejšie pozri ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2016, s. 331 a nasl.
[3] Podrobnejšie pozri ČENTÉŠ, J.: Odpočúvanie – procesnoprávne a hmotnoprávne aspekty. Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 161.
[4] Primerane pozri II. ÚS 128/95 a II. ÚS 48/97.
[5] Pozri ŠAMKO, P. Použiteľnosť dôkazov získaných pri prehliadke dopravného prostriedku, vykonanej podľa zákona o Policajnom zbore v trestnom konaní. In: Justičná revue č. 2/2008, s. 242 – 246.
[6] R 38/2003.
[7] VIKTORYOVÁ, J. a kol. 2001. Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2001, s. 156.
[8] Porovnaj § 119 ods. 1 Trestného poriadku.
[9] Uznesenie najvyššieho súdu zo 4.10.2016, sp. zn. 4 Tdo 66/2014. Obdobne pozri uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29.6.2017, sp. zn. 5To/49/2017.
[10] Uznesenie najvyššieho súdu z 25.1.2012, sp. zn. 3 Tdo 52/2011.
[11] Pozri SOBIHARD, J., ŠIMONOVÁ, J. a kol. Policajná správa. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o. 2013., IVOR., J.: , SOBIHARD, J. Policajné právo s vysvetlivkami. Bratislava: Iura Edition 2000 (v danej publikácií vidíme extenzívnejší výklad, konkrétne o dutiny a čalúnenia dopravného prostriedku.
[12] TITTLOVÁ M., MEDELSKÝ J. Zákon o Policajnom zbore. Bratislava: Wolters Kluwer 2017, s. 149 a nasl.
[13] § 8 ods. 2 zákona o PZ Policajt je pri vykonávaní služobnej činnosti spojenej so zásahom do práv alebo slobôd osoby povinný túto osobu hneď, ako je to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené v tomto zákone alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise.
[14] Primerane pozri uznesenie najvyššieho súdu z 5.9.2012, sp. zn. 3 Tdo 64/2011. Pozri aj odlišný právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu z 26.5.2016, sp. zn. 2 TdoV 18/2015.
[15] Rozsudok Okresného súdu Trnava z 21. júna 2007, sp. zn. 7 T 80/2007.
[16] Uznesenie najvyššieho súdu z 25.10.2011, sp. zn. 2 Tdo 37/2011.