Po uplynutí len niekoľkých hodín od streľby v Bratislave na Obchodnej ulici sa internet zaplnil vyjadreniami viac či menej anonymných a viac či menej odborných vyjadrení, ktoré dokázali po prezretí niekoľkých sekúnd videozáznamu nekompromisne a právoplatne zhodnotiť zákrok policajtov – často so záverom „nesprávny, nezákonný, nedôvodný“ a podobne. Z tohto dôvodu, odsudzujúc vyjadrenia pseudo-odborníkov, sa dnes staviame na stranu zakročujúcich policajtov a vyvraciame hoaxy, s ktorými ich autori operovali ako s empirickými faktami.
Našim pravidelným čitateľom, ktorých odbornosť nespochybňujeme, sa týmto ospravedlňujeme za novinársku formu tohto článku, ktorého cieľom však je aj laickej verejnosti vysvetliť základné atribúty spojené so streľbou policajtov.
Mýtus č. 1: Policajt nemôže proti páchateľovi ozbrojenému nožom použiť zbraň
O tejto problematike sme písali už v novembri minulého roku v článku Použitie donucovacích prostriedkov na príklade z praxe. Relevantnú časť citujeme:
V súvislosti so zásadou primeranosti je v praxi možné stretnúť sa s polemikou na otázku, či proti útočníkovi ozbrojenému nožom je prípustné použiť strelnú zbraň. Bez ďalšieho analyzovania problematiky uvádzame, že použitie strelnej zbrane policajtom voči osobe útočiacej nožom je zásadne primerané a vzhľadom na charakter služobného zákroku a s tým spojenú snahu o jeho efektívne vykonanie, často až potrebné. Od policajta, a to či už ide o referenta vykonávajúceho hliadkovú službu alebo príslušníka pohotovostného útvaru, nemožno objektívne požadovať, aby sa pokúsil spacifikovať nožom ozbrojeného útočníka za pomoci hmatov či chvatov, či za použitia obdobného donucovacieho prostriedku – napríklad obušku. Nôž alebo akákoľvek sečná či bodná zbraň (s výnimkou ich menších vyhotovení ako napríklad nôž tzv. rybička) je zbraňou takého charakteru, že aj jednorazovým bodnutím možno spôsobiť trvalé poškodenie zdravia, ak nie smrť. V prípade policajta by napadnutie nožom mohlo mať o to fatálnejšie následky, že by mohol byť následne útočníkom odzbrojený a jeho služobná zbraň použitá útočníkom aj voči ďalším osobám. Preto absolútne rezolútne zastávame názor, že v prípade, ak osoba drží v rukách nôž a bezprostredne hrozí jeho použitím alebo sa ho snaží použiť voči policajtom alebo iným osobám, policajti sú po márnej výzve, hrozbe zbraňou alebo varovnom výstrele (ak je možné ich použiť) oprávnení, na úrovni hraničiacej s povinnosťou, použiť služobnú zbraň a odvrátiť toto nebezpečenstvo. Podobne je to aj s ďalšími zbraňami, ktorými možno závažným spôsobom ohroziť alebo priamo poškodiť zdravie (sekera, mačeta a pod.).
Vo výnimočných situáciách sa môže stať, že osoba v súlade so zákonom použije strelnú zbraň dokonca aj proti neozbrojenému útočníkovi. Takýto postup totiž aproboval aj Najvyšší súd Českej republiky v judikáte Rt 47/1995, podľa ktorého cit. „Samotná skutočnosť, že obranca použije proti neozbrojenému útočníkovi zbrane, neznamená, že ide o obranu celkom zjavne neprimeranú spôsobu útoku“. V tomto rozhodovaní zostal Najvyšší súd Českej republiky konzistentný, keď o 4 roky neskôr v judikáte Rt 14/1999 uviedol, že „V závislosti na konkrétnych okolnostiach prípadu nie je vylúčené posúdiť ako stav nutnej obrany konanie, ktorá reaguje na fyzický útok neozbrojeného páchateľa opakovaným použitím strelnej zbrane, pričom dôjde k usmrteniu útočníka“ (Burda E., 2012, Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu, s. 82,83, Praha, C. H. Beck,).
Zjednodušene povedané, za určitých okolností možno posúdiť aj streľbu na neozbrojeného útočníka ako konanie zákonné. O to skôr možno vo všeobecnosti považovať streľbu na útočníka bezprostredne ohrozujúceho život a zdravie iných osôb (vrátane svojho) nožom, za zákonnú a správnu.
Mýtus č. 2: Policajti mali vystreliť len raz (dvakrát, trikrát, štyrikrát, najviac však päťkrát, nikdy nie šesťkrát)
Krátky exkurz do zákona. Zákon o Policajnom zbore uvádza:
§ 61 ods. 1 – Policajt je oprávnený použiť zbraň iba
a) v nutnej obrane a krajnej núdzi,
b) ak sa nebezpečný páchateľ, proti ktorému zakročuje, na jeho výzvu nevzdá alebo sa zdráha opustiť úkryt,
c) ak nemožno inak prekonať odpor smerujúci k zmareniu jeho služobného zákroku,
a v ďalších prípadoch. Tieto ustanovenia považujeme za rozhodujúce pre oprávnenosť použitia zbrane policajtmi v analyzovanom prípade. Na sklamanie mnohých však nebudeme citovať žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by upravovalo hornú hranicu počtu použitých výstrelov policajtmi voči páchateľovi. Nie je to naším bezbrehým zastávaním si policajtov, ale tým, že takéto zákonné ustanovenie jednoducho neexistuje. Je stanovená všeobecná povinnosť primeranosti použitia donucovacích prostriedkov, no taxatívne vymedziť počet výstrelov, ktoré má policajt použiť, je na úrovni scifi-filmov. Vo všeobecnosti však možno povedať, že na Youtube sa nachádza množstvo videí zo zákrokov policajtov v USA, kde je streľba policajtov, bohužiaľ, nevýnimočná, pričom často padajú až desiatky výstrelov. Na počudovanie, len málokto začne vzápätí konanie policajtov spochybňovať. To, či počet výstrelov policajtov bol alebo nebol primeraný, sa bude posudzovať dôkladne a do najmenších podrobností, nie pri televíznych novinách v piatok večer s pivom v ruke.
Čo sa týka nášho názoru, z prezentovaného videozáznamu sa počet výstrelov javí byť jednoznačne ako primeraný a adekvátny. Podľa všetkých dostupných informácií páchateľ javil príznaky požitia omamných a psychotropných látok, čo o to viac potvrdzuje predpokladanú odôvodnenosť použitia zbrane v takom rozsahu, ako k nemu došlo. Človek, ktorý sa dostane do stavu afektu, či zmenšenej príčetnosti, prestáva ovládať svoje konanie, ale aj prestáva cítiť bolesť. Za pravdu by nám istotne dali všetci policajti, ktorí vykonávali zákroky proti agresívnym opitým, či zdrogovaným osobám, kedy aj slabší jedinec v afekte dokáže disponovať až nadľudskou silou, a preto prekonať jeho odpor je extrémne náročné.
Mýtus č. 3: Policajti mali muža odzbrojiť hmatmi, chvatmi, obuškom alebo akokoľvek inak, nie použitím zbrane a zraniť ho
Z videozáznamu, ktorý zachytáva incident z druhej strany, je viditeľné, že policajt sa pokúsil útočníka fyzicky zraziť na zem alebo mu vyraziť nôž z rúk. Dokonca, podľa vyjadrenia Policajného zboru na Facebooku, došlo k zraneniu policajta, na ktorého sa útočník bezprostredne vrhol. Evidentne, hoci na to policajt nebol povinný, využil menej invazívne donucovacie prostriedky, a mal záujem zozadu útočníka odzbrojiť, čo sa mu nepodarilo.
Vedomí si toho, že sklameme ďalšiu početnú skupinu internetových diskutérov, pre neexistenciu neuvedieme citáciu žiadneho zákonného ustanovenia, ktoré by policajtom pri použití donucovacích prostriedkov stanovovalo povinnosť subsidiarity. Žiadna norma policajtom neukladá povinnosť použiť menej invazívny prostriedok, po ktorého vyčerpaní môže pristúpiť k ďalšiemu, a po neúspešnosti ktorého nakoniec pristúpiť k použitiu zbrane. Opäť ide len o všeobecnú povinnosť primeranosti. Ak existuje zákonný dôvod na použitie zbrane, tak policajt proti páchateľovi ozbrojenému nožom vôbec nemusí postupovať tak, že najprv skúsi údery a kopy, následne obušok a keď sa nepodarí, tak použije zbraň. Spochybňovanie konania policajtov aj v tomto smere je právne a prakticky irelevantné.
Mýtus č. 4: Policajti nesmú strieľať za bieleho dňa na ulici plnej ľudí
Opäť videozáznam preukazuje, že jeden z policajtov odháňa ľudí stojacich za útočníkom za roh budovy, aby nedošlo k ich ohrozeniu. Tu je však potrebné apelovať na zdravý ľudský rozum, kedy sa svedok udalosti rozčuľoval, že sa mu vybil mobil, čím prišiel o zábery streľby na človeka. Racionálne by bolo utekať od miesta streľby, nie sa približovať a loviť senzáciu. Samozrejme, je neuveriteľne náročné strieľať, pokiaľ môže prísť k ohrozeniu nezúčastnených osôb. Treba mať však na zreteli, že zakročujúci policajti sa v prípade bezprostredného ohrozenia, rozhodovali doslova v sekundách a ak boli priamo napadnutí, nemali inú možnosť. Zaiste, ak by si policajti mohli vybrať, určite by zákrok vykonali radšej na opustenom stanovisku ako na frekventovanej ulici v strede mesta. Podmienky si však kládol páchateľ a policajti museli len reagovať. Pokiaľ došlo k zraneniu tretej osoby, možno vyjadriť len ľútosť a popriať jej skoré uzdravenie, ale povedať s konečnou platnosťou, či policajti pochybili alebo konali zákonne, momentálne nedokáže nik.
Vo vyvracaní takýchto a ním podobných mýtov by sme dokázali pokračovať. Nadpis tohto článku je nadnesený a prvoplánový presne tak, ako sú vyjadrenia mnohých osôb, a to bohužiaľ aj pre médiá. Streľbu, ani zranenie osôb nevítame, nechválime, ani z nej nemáme radosť. Zranenému policajtovi, ale aj zranenej nezúčastnenej osobe a v konečnom dôsledku aj páchateľovi prajeme, aby táto situácia nemala trvalé následky na ich zdravie. Nemôžeme však vystáť rezultáty, ktoré spochybňujú konanie policajtov spôsobom doslova odtrhnutým od reality. Bolo by asi vhodné sa zamyslieť nad tým, že policajti na mieste samom nemajú k dispozícií videorozhodcu, nedokážu zastaviť čas, ani odzbrojiť útočníka s holými rukami filmovým spôsobom. A ak niekto v živote ani nedržal zbraň, je to podobné, ako by sme sa my vyjadrovali k tomu, či útočník slovenskej hokejovej reprezentácie pri zápase na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji mal radšej vystreliť alebo spraviť kľučku a prihrať spoluhráčovi. Lebo veď my, na jeho mieste, z tepla obývačky, by sme konali inak a ten gól by sme dali…