Tvrdenie o tom, že výkon služby policajtov dneška je čoraz ťažším, je holým faktom. Počnúc znižovaním autority a rešpektu u občanov, končiac komplikovanosťou uplatňovania vlastnej právomoci či už z dôvodu rozdielnych výkladov súdov alebo spochybňovaniu zákrokov verejnosťou. Tento stav môže vyústiť do rôzne závažných dôsledkov, z ktorých jedným je v zahraničí už dobre známy vznik tzv. no go zón. No go zóna (z angl. no go area), voľne preložiteľná ako oblasť, do ktorej sa nechodí, je určité miesto, napr. ulica, štvrť, osada, v ktorých záchranné a právo presadzujúce zložky majú problém efektívne plniť svoje úlohy. Môže ísť o oblasti, do ktorých dokonca zložky integrovaného záchranného systému odmietajú chodiť, nakoľko tu dochádza k vážnemu ohrozeniu ich života a zdravia, keďže väčšina tamojších obyvateľov vyslovene nerešpektuje akúkoľvek ich autoritu a má tendenciu napádať prítomných policajtov alebo záchranárov. To všetko za využitia početnej prevahy a držiac spolu proti prítomným reprezentantom štátnej moci. Odpoveď na otázku, či aj na Slovensku môžeme očakávať vznik no go zón, ponechávame na úvahe čitateľa, predostierame však determinanty, ktoré k ich vzniku môžu prispieť.
Jedným z prvých činiteľov, ktoré môžu mať vplyv na vznik no go zón, je nízky rešpekt polície u verejnosti. Nehovoríme tu len o viac či menej vytvorených kauzách, kedy sú polícií a policajtom pripisované chyby a zodpovednosť iných orgánov, ale už bežné spochybňovanie akýchkoľvek zákrokov policajtov. Na Slovensku sa vytvoril taký úzus, že pri medializácii zákroku policajtov sa ozvú rôzne verejne činné, ale aj súkromné osoby, ktoré sa pasujú do role kompetentných a zákroky policajtov a priori spochybňujú. Môže ísť napríklad o streľbu policajtov, kde sa môže počítačovým hráčom a absolventom rôznych vysokých škôl života zdať, že policajti nemali strieľať, pretože
– mohli páchateľa spacifikovať inak
– ohrozili život a zdravie iných osôb
– sú predsa vycvičení, aby si poradili aj bez zbrane
– im mal stačiť jeden výstrel, určite nie viac
– by to autor kritiky policajtov zvládol lepšie.
Tieto, často od reality odtrhnuté vyjadrenia, ktoré ich autori považujú za empirické fakty, však nemožno brať na ľahkú váhu. Policajti, ktorí vykonajú následne medializované služobné zákroky, sú vystavení extrémnemu tlaku. Počnúc podobnými prostoduchými komentármi, až po výroky osôb pasujúcich sa do role odborníkov, bývajú zákroky policajtov podrobované nie verejnej kontrole, ale verejnému pranieru. Tento fakt môže mať za následok obavu policajtov z efektívneho použitia zbrane alebo len vykonania služobného zákroku. Pritom nevykonanie zákroku môže mať oveľa závažnejšie dôsledky. Následkom neoprávnenej kritiky môže byť podávanie trestných oznámení na policajtov, či sťažností, ktoré sú neraz len pomstou od páchateľa. Na ich riešenie je však policajt sám. Na túto problematiku sme už upozorňovali, keď sme zverejňovali návrh riešenia „advokátom policajtov“.
Ďalším problémom, ktorý ovplyvňuje vykonávanie služobných zákrokov policajtov, môže byť nízka miera ochrany policajtov zákonmi. Viackrát sme upozorňovali na problematické posudzovanie urážok policajtov ako priestupku a sami sme hľadali riešenia vzniknutej situácie. Preto sme aj navrhovali novelizáciu Zákona o priestupkoch o tomu zodpovedajúcu skutkovú podstatu priestupku. Od urážok policajtov je len krok k fyzickému napadnutiu, a tak nevyvodenie dôsledkov za verbálne útoky môže do budúcnosti vyústiť do ublíženia na zdraví.
Tým už otvárame neposlednú časť, ktorá môže viesť k absolútnemu ignorovaniu polície. Len si predstavme situáciu, kedy napríklad agresívny opitý mladík na diskotéke po privolaní hliadky polície túto napadne a je tak podozrivý zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa. Štandardný postup spočíva v tom, že je na mieste spacifikovaný a obmedzený na osobnej slobode. Takéto expresné zadržanie má zaiste odstrašujúci a preventívny účinok. No čo ak sa ten istý mladík, ktorý večer pred svedkami napadol policajtov, objaví na druhý deň pred známymi, prípadne v tom istom podniku? Rešpekt polície klesne na nulu pretože jednoducho nebol vzatý do väzby. Je potrebné si uvedomiť, že ak osoba dopúšťajúca sa protiprávneho konania neváha napadnúť ani policajtov, ktorí majú jej konanie ukončiť, tak takáto osoba zásadne nemá zábrany voči žiadnym iným zákonom chráneným záujmom. Prípady útokov na policajtov by mali byť posudzované zvlášť citlivo a väzobné stíhanie takýchto osôb by mohlo byť priam obligatórne. Ak platí, že efektívna spravodlivosť je včasná spravodlivosť, tak je na zamyslenie, ako možno označiť situáciu, keď povedzme osoba, ktorá fyzicky napadla policajtov, spozná svoj podmienečný trest po niekoľkoročnom pobyte na slobode… Aj takéto prípady sa v praxi stávajú.
No čo v prípade, ak agresívny podnapitý páchateľ priamo nenapadne policajtov, dopustí sa priestupku a je nebezpečný pre seba a pre svoje okolie? Predvedenie za účelom podania vysvetlenia trvá len nevyhnutný čas, ale následne odpadá dôvod obmedzovania osobnej slobody osoby. Zároveň je nebezpečné nechať takúto osobu voľne odísť a jej zaistenie v zmysle § 19 ods. 1 ZoPZ nie je vždy ideálnym riešením. Tým by bolo umiestnenie osoby v tzv. záchytných izbách. Ide o problematiku, o ktorej sa na Slovensku dlho hovorí a pri rozhovoroch to aj končí. Hneď v susednej Českej republike majú zavedený systém záchytiek, kde po umiestnení osoby si dotyčný nelacný pobyt aj zaplatí. Eliminuje sa starosť policajtov, čo s podobnými osobami, a zároveň rovnaká starosť lekárov na príjmoch nemocníc, kam sú tieto osoby často eskortované, nakoľko už si mohli sami, hoci neúmyselne ublížiť.
Pre eliminovanie čo i len teoretickej možnosti vzniku no go zón by tak bolo potrebné nastaviť nielen právnu úpravu, ale zaviesť aj praktické opatrenia na to, aby policajti nemali obavy aplikovať svoju právomoc a mali istotu vo svojom pracovnom prostredí, že ak budú konať v súlade so zákonom, tak bude zbor na ich strane. Zároveň by policajti mali byť chránení tak, že páchatelia budú už len účinkami generálnej prevencie odradení od toho, aby ich nerešpektovali. Tak, aby služba policajtov bola službou slušným občanom a zároveň postrachom pre páchateľov.