Po predošlom článku, v ktorom sme poukazovali na nevyhnutnosť vykonania opakovaných dychových skúšok v súlade s príslušným nariadením Prezídia Policajného zboru a návodmi na obsluhu konkrétnych prístrojov, sa tentoraz zameriame na súdne rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté odvolaním prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov v neprospech obžalovaného.
Pripomenieme, že v uvedenej trestnej veci bol vodič motorového vozidla, ktorý bol zastavený hliadkou OO PZ a následnou dychovou skúškou elektrickým meračom Alcotest 7410 mu bola nameraná hodnota 0,59 mg/l, čo je 1,23 promile, oslobodený spod obžaloby a to preto, že skutok nie je trestným činom. Obžalovaný totiž tvrdil, že pred jazdou nepožil alkohol, ale si vypláchol ústa ústnou vodou Listerine, ktorú mu predpísal jeho stomatológ po tom, čo u neho absolvoval zákrok. Použitie Listerinu mu dosvedčili aj kolegovia – poľovníci, s ktorými mal v tú noc rozrábať diviaka. Dychová skúška bola u vodiča vykonaná o 01.21 h s výsledkom merania 0,59 mg/l a o 01.34 h s výsledkom 0,62 mg/l. Nakoľko nebola dychová skúška vykonaná v súlade s požiadavkami na jej objektívne a nespochybniteľné vykonanie (nedodržanie 15 minút medzi dychovými skúškami z dôvodu, že zvyškový alkohol v ústach môže skresliť meranie), súd v súhrne rozhodol v súlade so zásadou in dubio pro reo a obžalovaného oslobodil.
Po tom, čo sme zverejnili článok obsahujúci uvedené rozhodnutie a úvahy sa mohlo zdať, že doba 2 minút (rozstup medzi prvou a opakovanou dychovou skúškou bol 13 minút), nemôže mať na rozhodnutie o vine obžalovaného konečný vplyv. S rozsudkom okresného súdu sa nestotožnil ani prokurátor, preto zákonnosť a odôvodnenosť odvolaním prokurátora napadnutého výroku rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo preskúmal súd odvolací. Hneď úvodom môžeme uviesť, že krajský súd zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Pozrime sa však bližšie na úvahy a závery, ktoré viedli súd k takémuto rozhodnutiu.
Prokurátor v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že obhajoba obžalovaného je vyslovene účelová a nie je podložená objektívnymi dôkazmi. Obžalovaný príslušníkom polície pri dychovej skúške na alkohol vôbec neuviedol, že požíval ústnu vodu Listerine z dôvodu, že ho bolí zub a taktiež sa nedomáhal vykonania odberu krvi na zistenie prítomnosti alkoholu. S touto obhajobou vyšiel až na hlavnom pojednávaní. Prokurátor sa tiež vyjadril, že návod na obsluhu prístroja Alcotest 7410 má iba odporúčajúci charakter, aj preto nemožno urobiť záver, že policajti postupovali nesprávne, keď druhé meranie urobili po 13 minútach a nie po 15 minútach. Vzhľadom na krátky časový odstup 2 minút, táto skutočnosť nemôže mať žiadny objektívny vplyv na výsledok samotnej dychovej skúšky, ktorá pri druhom meraní už mala stúpajúcu tendenciu – 0,62 mg/l. Prokurátor dodal, že ak by v budúcnosti bol odobrený takýto postup, tak každý vodič by nemohol byť trestnoprávne zodpovedný pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. Podľa názoru prokurátora prezentovaného na verejnom zasadnutí krajského súdu, bola dychová skúška uskutočnená po viac ako 15 minútach po užití ústnej vody Listerine, keďže obžalovaný si mal vypláchnuť ústa na dvore rodinného domu kde rozrábali diviaka, následne vstúpiť do vozidla, a hliadkou polície bol zastavený až ďalej. Z toho je zrejmé, že od požitia ústnej vody predsa uplynul dlhší čas ako 15 minút.
K odvolacím námietkam krajský súd uviedol, že okresný súd správne poukázal, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť, keďže zasahujúci policajti pri vyšetrovaní obžalovaného na alkohol nepostupovali v súlade s príslušnými predpismi, preto zápisy o dychovej skúške nemožno hodnotiť ako dôkaz, ktorý jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazuje vinu obžalovaného. Zo žiadneho dôkazu založeného v súdnom spise nevyplýva, že by sa službukonajúci príslušníci polície pýtali obžalovaného, či nepožil nejaké látky s možným obsahom alkoholu a zároveň pri vyšetrovaní obžalovaného na alkohol nepostupovali ani podľa návodu na obsluhu prístroja Alcotest 7410, keďže medzi jednotlivými meraniami nepočkali aspoň 15 minút. Prokurátor tiež namietal nedopočutie znalca súdom z praktických dôvodov, čo krajský súd odobril s poukazom na to, že súd sa nesmie stavať do pozície pomocníka hociktorej strany v konaní a tým sa dostať do rozporu so zásadou nezávislosti a nestrannosti súdu, prípadne do rozporu so zásadou rovnosti zbraní.
Krajský súd sa tiež vysporiadal s tvrdením prokurátora o tom, že medzi požitím ústnej vody a vykonaním dychovej skúšky uplynul predsa dlhší čas ako 15 minút, nakoľko je nutné doň rátať aj dobu nastúpenia do vozidla až po zastavenie hliadkou. Zastavenie vozidla bolo vykonané o 01.20 h a druhá dychová skúška bola vykonaná o 14 minút, čo je o 01.34 h, k čomu súd uviedol, že za nevyvrátiteľnú by bolo možné považovať jedine opakovanú dychovú skúšku po uplynutí minimálne 15 minút, čo v danom prípade splnené nebolo. Svoje úvahy súd uzavrel tým, že podobnú obranu v iných prípadoch je možné vyvrátiť okolnosťami vždy daného prípadu, no najmä zabezpečením vykonania dychovej skúšky tak, ako to popisuje návod na použitie analyzátora dychu, ako aj Nariadenie Prezídia Policajného zboru č. 80/2014. Z týchto a ďalších dôvodov odvolací súd námietky prokurátora nepovažoval za dôvodné, neakceptoval ich a odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu sťažnosť nie je prípustná. Samotné uznesenie súdu nájdete TU.
Ak ktokoľvek mal pochybnosti o tom, či dve minúty môžu byť v rámci vykonania opakovanej dychovej skúšky relevantné, tak ho usmerníme na predošlý odsek, v ktorom súd rozviedol svoje úvahy o rozhodnosti dokonca jednej minúty, ktorá v skutočnosti mohla chýbať k správnemu vykonaniu dychovej skúšky. Je zrejmé, že medzi prvou a opakovanou dychovou skúškou nesmie uplynúť ani 13, ani 14, ale najmenej 15 minút, resp. toľko, koľko uvádza návod konkrétneho prístroja, ktorým je dychová skúška vykonávaná. Súd tiež poukazoval na to, že spis neobsahoval žiadny dôkaz o tom, že sa členovia hliadky pýtali obžalovaného na to, či nepožil nejaké látky s obsahom alkoholu. Táto skutočnosť mala byť zistená predovšetkým výsluchmi členov hliadky, keďže samotné poznačenie v úradnom zázname hliadky nie je možné považovať za dôkaz v zmysle Trestného poriadku, ale slúži skôr ako podklad na rozhodnutie o dôvodnosti vypočutia členov hliadky ako svedkov.
