Bola raz jedna neveľká krajina v srdci Európy. Tá krajina nemala v globálnom porovnaní vysokú kriminalitu, jej obyvatelia sa zväčša mohli cítiť bezpečne a na dodržiavanie zákonov dbali muži a ženy v uniformách, ktorí denne nasadzovali svoje životy a zdravie. Krajina si však policajtov nevážila. Nechránila ich tak, ako by bolo potrebné, a tak každý, kto si čo i len zmyslel, mohol policajtov voľne a beztrestne pourážať, v krajnom prípade až prefackať. Tou krajinou bolo Slovensko.
Naši obvyklí čitatelia ospravedlnia tento poetický úvod, no v niektorých prípadoch už bežná komunikácia a zvyčajné prostriedky zlyhávajú. Tam, kde chýba elementárna spravodlivosť, dodržiavanie najzákladnejších ľudských práv ako nedotknuteľnosť fyzickej integrity a ochrana pred zásahmi do nej, začína marazmus alebo úpadok. Takým prípadom je reálna situácia z Východného Slovenska, o ktorej sme sa dozvedeli od jedného z našich čitateľov, ktorý nám k príbehu zaslal aj relevantné dokumenty.
Je februárový večer roku 2018, vyše štyridsaťročná žena práve odchádza z obvodného oddelenia Policajného zboru v okresnom meste. Namiesto pozdravu, pri odchode policajtov opakovane hrubo vulgárne uráža. Muži zákona sú možno zvyknutí, možno len tolerantní, veď pani je zjavne pod vplyvom alkoholu. Možno si len povedali, že ju pokojne odprevadia a nadávky radšej strpia, veď aj tak sú s tým „papierovačky“. To ale netušili, že žene nejaké nadávky policajtom rovno do očí nebudú stačiť. Jej nevhodné správanie graduje a od nevyberaných vulgarizmov prejde k fyzickému útoku. Napadne policajta, ktorý ju odprevádzal, a rovno v budove OO PZ mu „strelí facku“, zápisnične uvedené ako – udrie ho otvorenou dlaňou po pravej polovici tváre. Žena fyzicky napadla policajta, jej agresivita sa vystupňovala, nuž v zmysle zákona bola obmedzená na osobnej slobode, keďže vzniklo zjavné podozrenie zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa. Po jej spacifikovaní vec prevezme vyšetrovateľ a začína trestné stíhanie.
Nie je naším cieľom riešiť postup, zákonnosť a správnosť rozhodnutia vyšetrovateľa, keďže sa držíme zásady, že pokiaľ sme nedržali v rukách kompletný vyšetrovací spis, nemôžeme sa vyjadriť nespochybniteľne, a tak by išlo len o dohady. Vyšetrovateľ však v tomto prípade rozhodol o postúpení veci, keďže zastával názor, že výsledky vyšetrovania preukazujú, že ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Mohli by sme sa len domnievať, že pracoval s materiálnym korektívom, a tak v jednej facke policajtovi nevidel spáchanie trestného činu. Nech už boli jeho úvahy akékoľvek, uznesenie o postúpení veci nadobudlo právoplatnosť a spis sa ocitol na stole okresného úradu v tom istom meste, v ktorom žena policajta v službe napadla.
Nezainteresovaní čitatelia (a policajti), ktorí čítajú tento článok, si možno povedia, že snáď sa fyzické napadnutie policajta v službe neskončí ako priestupok. Upozorňujeme, v nasledujúcich riadkoch to bude horšie. Len pripomenieme, že témou urážok policajtov a ich nedostatočnou ochranou sme sa zaoberali už v dvoch článkoch, oslovili sme aj bývalú ministerku vnútra a dostali odpoveď s prísľubom zlepšenia situácie.
Späť k prípadu. Neubehli ani dva mesiace od chrapúnskej rozlúčky ženy pri jej odchode z obvodného oddelenia a okresný úrad, ktorý by mal chrániť záujmy poškodeného – v tomto prípade policajta, rozhodol. Pod rozhodnutím je podpísaný vedúci odboru PhDr. Bc. XY a ako osoba, ktorá vybavuje (je zrejme autorom rozhodnutia) je uvedená osoba s právnickým vzdelaním, JUDr. XZ. Na prvý pohľad sa na rozhodnutí podieľali vysokoškolsky vzdelaní ľudia, žiaden problém. A potom sa dočítame, že okresný úrad túto priestupkovú vec odkladá (!), pretože došlé oznámenie neodôvodňuje začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci.
Žiadalo by sa pritvrdiť, no bez emócií citujeme relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného úradu. „Správny orgán po preštudovaní spisu dospel k názoru, že objektom priestupku podľa § 49 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je občianske spolunažívanie, pričom z tohto pojmu vyplýva, že to musí ísť o vzťah medzi občanmi. Príslušník OO PZ v X (anonymizované, pozn. autora) v tomto prípade nevystupoval ako občan, ale ako verejný činiteľ. Vulgárne nadávky a fyzické napadnutie príslušníka polície v čase výkonu služby sa podľa zákona č. 300/2005 Z. z. – Trestného zákona kvalifikuje ako útok na verejného činiteľa. Vzťah medzi podozrivou a príslušníkom polície nemožno kvalifikovať ako vzťah občana k občanovi. V danom prípade ide o vzťah občana a verejného činiteľa. Zákon o priestupkoch neposkytuje ochranu orgánom verejnej správy pri výkone ich pracovných činností. Podozrivá svojim útokom na príslušníka Policajného zboru nemohla naplniť skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, pretože objektom pri uvedenom skutku je riadne občianske spolunažívanie vo vzťahu občana k občanovi, čo v tomto prípade nebolo.“
Čierne na bielom, udrieš policajta = všetko v poriadku. Toto absurdné rozhodnutie nebudeme klásť za vinu len osobám, ktoré sú na ňom uvedené. Všetko, čo si o tejto problematike myslíme, sme už napísali v článkoch. Písali sme o tom, prečo policajt nie je menej ako občan a patria mu v zmysle Ústavy Slovenskej republiky minimálne tie isté práva ako ktorejkoľvek ľudskej bytosti. V demokratickej spoločnosti, v 21. storočí, je neprípustné a do neba volajúce, aby štátne orgány konvalidovali fyzické napadnutie akejkoľvek osoby kýmkoľvek. Nie je ani potrebné bližšie sa venovať tomu, čo môže nastať, ak by sa takáto vec stala bežnou praxou. Ak by sa osobe nepáčila výška uloženej pokuty – PLESK!, ak by sa vodičovi nepáčilo, že ho policajti zdržujú, keď on sa ponáhľa do práce – PLESK!, alebo len muža ráno rozčúlila manželka a potrebuje si svoju zlosť niekde, podľa možnosti beztrestne, vybiť. Aha, policajt – PLESK!
Áno, znie to absurdne, ale to je aj samotný príbeh a jeho koniec, ktorý sa skutočne odohral. Stále trváme na názoroch, ktoré sme prezentovali v predošlých článkoch, a tak akýkoľvek útok na policajtov, či ich urážky, považujeme za protiprávne konanie, ktoré policajti majú riešiť v zmysle zákona. Vyzývali sme policajtov, aby sa nenechali urážať, a chceme spraviť všetko preto, aby sa policajti mohli brániť aj napriek vyššie spomenutému rozhodnutiu. Neschvaľujeme a nikdy nebudeme schvaľovať žiadne útoky, žiadne urážky ani žiadne porušovanie ľudských práv, či pôjde o bežných občanov alebo verejných činiteľov. Policajt však nie je a nesmie byť menej ako akýkoľvek občan, i keď je verejným činiteľom. Žiaľ, súčasný stav a právna úprava je skutočne výsmechom policajtom, dehonestáciou všetkej ich snahy, výsledkov, aj policajtov samotných ako ľudských bytostí. My však nezostaneme pasívni!
Nakoľko náš predošlý podnet na novelizáciu Zákona o priestupkoch sa napriek pozitívnej odpovedi Prezídia Policajného zboru minul účinku, rozhodli sme sa, že v snahe o zlepšenie podmienok služby policajtov budeme pokračovať. Preto podnet na novelizáciu posielame ako súčasnému ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi, tak na emailovú adresu zriadenú na návrhy policajtov v súvislosti s reformou Policajného zboru. Veríme, že v rámci reformy sa nájde priestor aj na pomoc policajtom… O výsledku našej snahy budeme informovať.